Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha

Odvtedy, čo inscenácie Španielska muška a Murmel Murmel v Berlínskej Volksbühne, Ibsenova Nora z Divadla Oberhausen či Hauptmannov Bobrový kožuch zo Štátneho divadla Schwerin očarili nemecké publikum i kritiku, o ich autorovi a režisérovi Herbertovi Fritschovi sa miestami žartom hovorí ako o najstaršom debutujúcom divadelnom režisérovi v Nemecku. Predtým, než sa tento šesťdesiatnik stal jedným z najvyhľadávanejších komediálnych režisérov, zaujal ako výrazný herec vo vlastných komediálnych show, produkciách Franka Castorfa a iných veľkých režisérov, ale aj ako videoumelec. Pre jeho ostro vyhrotené provokácie ho časť publika nenávidela, čo je pre milovníka čierneho humoru vždy dobré znamenie, Fritsch ale hravo dokázal podráždiť aj tých zopár skalných, čo chceli stáť pri ňom. Vytvoril si obraz enfant terrible, provokatéra a obrazoborca, ktorému nie je sväté nič a nikto. A najmenej (alebo najväčšmi) divadlo. Spomenuté inscenácie iba krátko predchádzajú inscenácii Bez názvu č. 1 a už v samotnom ich výpočte je niečo pre Herberta Fritscha typické – oscilácia medzi klasickými textami, kriticky nahliadajúcimi na meštiacku spoločnosť na jednej strane a autorské inscenácie (takmer úplne) bez textu, zato s výraznou hudbou. Na jednej strane literárne prepracované drámy rešpektovaných klasikov, na strane druhej operety a iné poklesnuté žánre. Na jednej strane inscenácie vo veľkých divadlách v centre (Berlín, Hamburg), na strane druhej tvorba v provinčných divadlách, o ktorých mnohí divadelní kritici ani netušia, že jestvujú. Niekde medzi týmito bodmi sa dá nakresliť mapa Fritschovho divadelného sveta. A ešte – to je typické pre každú jeho inscenáciu – minuciózna práca s hercom. Vďaka svojim cestám po rôznych miestach a divadlách zostavil Fritsch súbor, ktorý dokáže naplniť jeho predstavu o divadle. V prípade, že nepracuje s vopred daným textom, jeho súbor zaručuje, že výsledkom bude inscenácia plná originálnych komických situácií, ktoré vďaka hereckej súhre súboru a individuálnej bravúre protagonistov divákov pobavia a zamrazia zároveň.

Bez názvu č. 1 je jeho v poradí štvrtou inscenáciou v berlínskej Volksbühne za posledné štyri roky. Podobne ako prelomová Murmel Murmel (Mrmlanie, mrmlanie), bola aj táto pozvaná na výročnú prehliadku najlepších inscenácií divadiel v nemecky hovoriacich krajinách Theatertreffen. Fritsch je jedným z naj- výraznejších režisérov súčasnosti a jeho práce vo Volksbühne majú podobne originálny rukopis ako inscenácie mnohých iných výrazných tvorcov, ktorí tu opakovane pracujú alebo pracovali od nástupu Franka Castorfa do funkcie intendanta v roku 1992 (Johann Kresnik, Christoph Marthaler, René Pollesch, Christoph Schlingensief a ďalší).

Keď divadlu odnímeme príbeh, slová a dokonca aj titul, ostane čistá radosť z hry a takzvanej vlastnej fantázie. Vo Fritschových inscenáciách môžeme vystopovať rôzne inšpiračné zdroje – od Chaplina, nemej filmovej grotesky, dadaistov, surrealistov, francúzskej pantomímy, nemeckého expresionizmu, komickej opery, až po varieté, happeningy a videoart – vždy ich však dokáže pre- tvoriť do javiskovo veľmi osobitého, špecificky divadelného tvaru. Vo výsledku sledujeme gejzír divadelných fantázií oslavujúcich a zosmiešňujúcich našu obyčajnosť. Javiskové gagy a situácie fungujú tiež ako odkazy v nekonečnej sieti artefaktov a útržkov našej spoločnej kultúrnej pamäti. Vďaka svojej odkazovej povahe jednotlivé situácie a javiskové gagy kladú divákovi s každým výbuchom smiechu tiež subverzívnu otázku: koľko z toho, čo sme schopní predstaviť si, je skutočne dôkazom našej tvorivej jedinečnosti a nie iba zdieľanými kultúrnymi vzorcami?

Ján Šimko

 „Herbert Fritsch, syn nezmyslu a hlavný stvoriteľ chaosu, potomok Chaplina, Valentina a vaudevillu, rozmiestnil svojich hercov ako mechanické telá. Je to podmanivo vykonštruované, organizované a zinscenované: Nezmysel? Áno, ale určite nie hlúposť. Tieto deti klauniády nie sú určite konformisti; sú to originálni sexuálni maniaci a herci vedení pokynmi hudby a Herberta Fritscha, pracovníka divadelných zázrakov.“

Berliner Festspiele

 „Aj keď H. Fritsch zabáva svoje publikum rád – nie je šíriteľom dobrej nálady. V jeho inscenáciách sa vždy niečo pokazí, pustá beznádej je prekrývaná jazykovou akrobaciou, pazvukmi, bľabotaním, šeptaním. V podstate stará dobrá technika dada. Herbert Fritsch bol anarchistom už ako vynikajúci herec Volksbühne. Jeho režiséri si ho odchytili, alebo našťastie nie. Tkvie v ňom ale aj fanatik poriadku, oveľa väčšmi, odkedy v posledných rokoch zažíva neobyčajnú kariéru inscenátora. Fritschova práca sa vyznačuje prísnou formálnou dôslednosťou: v umelecky vymedzených hraniciach besnie šialenstvo.“

Tagesspiegel

 „Fritschove prostriedky prehnanej gestikulačnej hry a znetvoreného spevu, mechanickej chôdze a pokrivených pohľadov našli teraz k sebe cestu a nezostali len okrajovými. Aj tentoraz je takmer dvojhodinové scénické aranžmán vtipné. Uctievanie nezmyselnosti, ospevovanie nádhernej zbytočnosti umenia, a tým zároveň aj najkrajšie preukázanie jeho oprávnenej exis- tencie, no predstavenie je čímsi viac. Človek unikne pred samým sebou – a následne je samým sebou opätovne dobehnutý. Na toto poukazuje opera-divadlo Bez názvu č. 1.“

Neue Zürcher Zeitung