projekt AJ TOTO JE UMENIE

 

Asociácia Divadelná Nitra sa snaží prostredníctvom projektu AJ TOTO JE UMENIE poukazovať na zabudnuté a ignorované umelecké diela, sochy či objekty vo verejnom priestore v Nitre. Tieto diela označuje špeciálnou značkou, ktorej súčasťou je aj ich stručný popis. Projektom AJ TOTO JE UMENIE vyzdvihuje hodnotu, význam a jedinečnosť týchto diel aj ich autorov. Projekt upriamuje pozornosť na diela tak historické, ako aj súčasné a má prioritne vzdelávací charakter. Snaží sa poukazovať na zabudnuté umelecké diela a zvyšovať tak povedomie o ich hodnote pre komunitu.

V rokoch 2014 – 2017 bolo takto označených 28 diel. V roku 2018 pribudlo ďalších 6 diel. Organizátori zapájajú do projektu aj verejnosť, a to nielen upozorňovaním na diela, ktoré z vedomia verejnosti vypadli, ale aj prizvaním obyvateľov mesta do výberu zabudnutých pamiatok. Súčasne projekt ponúkajú ako originálny formát aj iným mestám na Slovensku.   

Projekt iniciovala a realizuje Asociácia Divadelná Nitra v spolupráci s s kulturológom Jurajom Novákom a výtvarným teoretikom Richardom E. Pročkom.

 

 

V roku 2018 sme označili osem zabudnutých diel v Nitre a ako súčasť projektu uskutočňujeme aj vzdelávacie podujatia (prednášky, komentované prehliadky). Projekt Aj toto je umenie 2018 podporila Nitrianska komunitná nadácia
 
 

 


Prezrite si vo fotogalérii objekty, ktoré sme označili v doterajších piatich rokoch trvania projektu. Na stránke dole si môžete stiahnuť aj mapu vyznačených miest, kde sú vybrané objekty či diela.

Zapojte sa do projektu, v rámci ktorého označujeme zaujímavé zabudnuté alebo ignorované umelecké diela v Nitre a navrhnite, na ktoré dielo podľa Vás treba upozorniť (valkova@nitrafest). Po posúdení odborníkmi zabezpečíme výrobu informačnej tabule, umiestnime ju k objektu a uvedieme na nej informácie o diele, rok jeho vzniku a autora.

Prezrite si vo fotogalérii objekty, ktoré sme doteraz označili:

Rok 2014                                                                                          
 

Secesný dom, pešia zóna

1904 /1905

Budovu postavili pravdepodobne v rokoch 1904 až 1905 ako nové sídlo Nitrianskej ústrednej banky, druhej najstaršej banky na území Nitry. Na prízemí objektu sídlila expozitúra banky, vo vyšších podlažiach sa nachádzali byty. Budova patrí medzi architektonicky a výtvarne najhodnotnejšie domy Dolného Mesta. Reprezentuje kvalitnú architektúru začiatku 20. storočia so znakmi secesie a nastupujúcej moderny, vybudovanú pre zámožnejších obyvateľov.
Zdroj: http://www.nitra.sk

 

 

 

Poštový a telegrafný úrad
Svätoplukovo námestie 2
1929 – 1931, architekt: Josef Marek
 
Nitriansku budovu poštového a telegrafného úradu (dnešnej hlavnej pošty) naprojektoval v roku 1928 architekt Josef Marek v spolupráci s Vladimírom Melicharom z Ministerstva pôšt a telegrafov. Postavená bola v rokoch 1929 – 1931. Medzi neoklasicistickým divadlom a neorenesančným Mestským domom pôsobila táto moderná stavba viac než kontrastne. Jej jasná skladba architektonických hmôt je odrazom vnútorného účelného usporiadania, vychádzajúceho z požiadaviek na ideálny chod inštitúcie. Budova úradu je rozdelená na vybavovaciu časť pre verejnosť, ktorá je v podobe dvojpodlažného kubusu orientovaná do Svätoplukovho námestia a rozsiahlejšiu prevádzkovú časť, umiestnenú v trojpodlažných krídlach, obrátených do Sládkovičovej a Kúpeľnej ulice. Uprostred budovy architekt vytvoril šachtu, ktorá privádzala potrebné denné svetlo do niektorých priestorov na prízemí. Vybavovacia časť má vďaka železobetónovej konštrukcii stavby rozmerné oceľové okná. Hlavné priečelie malo pôvodne medzi piliermi zavesenú ľahkú oceľovú fasádu s výrazným čiernym výplňovým sklom. Dnes ju naznačuje už len farebná omietka. Čelnú fasádu kedysi zdobil tzv. malý štátny znak, ktorý vytvoril v roku 1931 slovenský sochár a medailér Ladislav Majerský. Budova slúži pôvodnému účelu dodnes. Desaťročia zanedbávaná čoraz väčšmi volá po zásadnej obnove. 

Sídlisko Chrenová 1

Michal Maximilián Scheer (1962)

Prvým obytným súborom, ktorý prekročil rieku Nitra, bola Chrenová 1. Autorom tohto dodnes významného celku je Michal M.Scheer. Aj keď sa mnohé zámery autora neuskutočnili, ako napríklad dobudovanie občianskej vybavenosti a niektoré výtvarné realizácie, patrí tento celok k najvýznamnejším na Slovensku. Na prvý pohľad zaujme atypické rozostavenie štvorpodlažných budov do tvarov včelích plástov a 14-poschodové výškové budovy v tvare Y. „Štvorpodlažné objekty– ony sú síce rozvoľnené, ale aj nie sú – sú umiestnené v troch skupinách, A-B-C, základné tvary šesťuholníkov sú variované od uzavretia tvaru po ich rôzne otvorenia. Sledoval som nimi oblúk rieky a vytváral tak zelený pás z jednej i druhej strany rieky. Prevažná časť otvorených ‚dvorov‘ je orientovaná k rieke a k mestu. Pri urbanistickom i architektonickom riešení súboru som kládol dôraz najmä na jeho organické začlenenie do jestvujúcej mestskej zástavby tak, aby nenarušil klasickú siluetu hradného návršia s hradom v pohľade z hlavných prístupových komunikácií mesta.“ Takto o svojom diele rozprával sám autor.
zdroj: http://www.urbanita.sk

 

Súbor „Krajinských domkov“

1928, František Krupka


Obytný súbor tvoria štyri rovnobežné rady štvorpodlažných domov. Objekty sú koncipované ako solitéry, len zadný rad domov tvorí celok. Domy majú hladké omietnuté fasády, kamenný sokel a červené okenné šambrány. Vstupy do jednotlivých schodísk zvýrazňuje portál z červeného keramického obkladu. Ten istý obklad sa opakuje aj na stĺpikoch oplotenia. Zvláštnosťou súboru sú objekty pivníc umiestnené v susedstve zadných fasád jednotlivých domov. Tvorí ich podnož s malými vetrákmi a drevená nadstavba so stanovou strechou.
 

Štátna meštianska škola
(dnes Základná škola kniežaťa Pribinu)
 
Oskar Singer
 
Táto funkcionalistická stavba má asymetrický trojkrídlový pôdorys a pripomína budovu Bauhausu, ktorá bola inšpiráciou aj pre čisté bezozdobné tvary. Uplatnenie asymetrie sledovaním funkčných požiadaviek i výtvarný princíp sú tu dovedené do dôsledkov ako pri máloktorej inej stavbe tohto obdobia. Vstup je netypicky na nároží (smerom k centru mesta), hlavné schodisko je otvorené do veľkého bočného vestibulu. Učebne sú orientované do dvora, vpravo od vstupu vystupuje do popredia krídlo s telocvičňou. Za školou postavili podľa dobových zvyklostí vilu pre riaditeľa (smerom k Wilsonovmu nábrežiu). Vila má jednoduchú kubickú formu, na ktorej upúta polkruhová markíza. Súčasťou celého komplexu bol aj robotnícky klub. Okrem budovy Štátnej meštianskej školy je Singer autorom niekoľkých funkcionalistických víl v Nitre (napr. Vila K a Dom dr. R., obe na Kmeťkovej ulici)
 
 
Obytný súbor Párovce

1956 - 1963 Michal Maximilián Scheer
 
Os obytného súboru tvorí Štúrova ulica. Kolmo na ňu usporiadané obytné domy sú kombinované s obchodmi, službami a administratívou. Najčastejšie sa opakujú dva typy domov - výškový bodový dom s konkávne zakrivenou strechou strešnej nadstavby a pozdĺžny sekciový dom. Sídlisko nebolo dokončené v plánovanom rozsahu. Zaujímavým činom je pretvorenie prírodného prostredia tzv. Rolfesovej bane - po výsadbe zelene a doplnení malou architektúrou sa využíva na rekreačné účely. Urbanistická skladba i architektonický výraz domov zaraduje sídlisko k typickým príkladom neskorej moderny.

 
Areál SPU
 
1961 – 1966, architekti:Vladimír Dedeček a Rudolf Miňovský
 
Vysokoškolský komplex SPU postavili v rokoch 1961 – 1966 podľa projektu architektov Vladimíra Dedečka a Rudolfa Miňovského. Radí sa medzi najkvalitnejšie diela domáceho povojnového modernizmu. Cesta, ktorú absolvoval autor so svojím tímom, nebola jednoduchá, najmä sa zdĺhavo rokovalo o umiestnení celého komplexu, ktorý sa podarilo nakoniec umiestniť na miesto bývalého letiska. Od svojho vzniku sa dielo stalo výraznou dominantou mesta. Aula univerzity so svojím kruhovým pôdorysom sa stala charakteristickým prvkom celej stavby, ktorá sa hrdí titulom stavba 20. storočia na Slovensku a v súčasnosti sa stala národnou kultúrnou pamiatkou. Vladimír Dedeček má vo svojom portfóliu viacero školských budov a areálov na Slovensku.
 
 
Bytový dom Triangolo
 
2008, architekti: Ivan Matušík, Sebastian Nagy
 
Je dielom jedného z najvýznamnejších architektov na Slovensku Ivana Matušíka a mladého architekta Sebastiana Nagya. Nitrianska pahorkatina, Zobor a meander rieky Nitra sa stali hlavnými inšpirátormi vzniku stavby. Prírodné dominanty mesta sa stretli, aby pomohli vzniku architektonickej dominanty. Výraznú úlohu, samozrejme, zohrala parcela, na ktorej stavba vznikala a predurčila jeho netypický pôdorys. Materiálové prevedenie v konečnom výsledku podtrhlo zámer autorov.
 
 
 
 
 
Žabia fontána
 
1935, autor: Július Bártfay
 
Autorom Žabej fontány v Mestskom parku je nitriansky rodák Július Bártfay. Fontána vznikla v roku 1935. Bártfay svoje sochárske vzdelanie získal v Paríži a neskôr v Ríme. Od roku 1930 sa usadil v Nitre, kde vytvoril niekoľko sochárskych diel.
 
 
 
 
Budova Červeného kríža
Vajanského 7
1930 – 1931, architekt: František Lydie Gahura
 
Pre Spolok Československého Červeného kríža v Nitre naprojektoval novú budovu jeden z najuznávanejších československých architektov svojej doby, hlavný architekt mesta Zlín a autor typickej fabrickej architektúry významného podniku Tomáša Baťu, František Lydie Gahura. Výstavba bola ukončená v roku 1931. Od roku 1932 poschodie slúžilo Okresnému detskému domovu pre siroty a opustené deti.
F. L. Gahura postupoval v zmysle jedného zo základných princípov modernej architektúry, ktorým je jej pravdivosť. Z funkcie vychádzajúci vnútorný dispozično-priestorový rozvrh sa pravdivo premieta do skladby architektonických hmôt aj členenia asád. Zároveň programovo priznal železobetónové stropné konštrukcie, čitateľné predovšetkým v priestore hlavného schodiska v schodiskovej veži a v priestoroch na prvom nadzemnom podlaží. Budova Červeného kríža pozostáva z dvoch rozdielne dimenzovaných dvojpodlažných kubických blokov, medzi ktoré je vsadená prevýšená, vizuálne dominantná zaoblená schodisková veža s hlavným vchodom na prízemí a presklenou fasádou, ktorá presvetľuje schodiskový priestor takmer v celej výške veže.
Hoci v minulosti táto architektúra utrpela prestavbami, možno ju považovať za najvýznamnejší prejav funkcionalizmu na území Nitry a jeden z najvýznamnejších na Slovensku. Zároveň je jedinou známou dodnes stojacou stavbou tohto architekta na území Slovenska. 
 
 
Mozaika na študentskom domove

Dezider Castiglione


Autorom mozaiky je akademický maliar DEZIDER CASTIGLIONE. Narodil sa v roku 1924 v Hlohovci. Venoval sa maľbe, kresbe, grafike a monumentálnej tvorbe v architektúre.
Svoje práce vystavoval na niekoľkých samostatných aj kolektívnych výstavách a v roku 2002 vydal knihu Zomrieť v San Franciscu. Ako prvý na Slovensku skúšal sklobetónovú techniku. Jeho diela nájdeme na mnohých miestach našej krajiny, jedno z prvých zdobí fasádu Študentského domova v Nitre.
“Žiadali sme, aby výzdoba zodpovedala charakteru vysokej školy ako poľnohospodárskej inštitúcie, ktorá vychováva ľudí a rozvíja vedu. Autor vytvoril veľkoplošnú mozaiku, na ktorej je slnko ako energetický zdroj, premena energie cez rastlinnú výrobu, je na nej kombajn aj hovädzí dobytok, no aj mikroskop ako symbol vedy. Nepopustil, keď som sa ohradil, že slnko je všade na svete zlaté. A tak je na mozaike podľa umelcových predstáv slnko červené…" podľa slov vtedajšieho rektora vysokej školy Emila Špaldoňa
zdroj: Klub priateľov Starej Nitry 
 
 
Rok 2015                                                                                          
 
Vila Dr. Werőa

1927, architekti Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei


V roku 1932 publikácia Moderne villas en Landhuisen in Europa en Amerika zaradila medzi najprogresívnejšie moderné obytné stavby nitriansku vilu architektov Weinwurma a Vécseia. Stupňovitú terasovú stavbu v duchu purizmu, ktorá vyrástla v roku 1927 na trojuholníkovej parcele, charakterizovali „čisté” biele fasády s jednoduchými oknami, atypické zalomenie hlavnej fasády s predzáhradkou a funkčné riešenie interiéru.
V závere 80. rokov vilu zbúrali. Na jej mieste dnes stojí napodobenina, ktorá má pripomínať niekdajšie hodnoty a slávu.
 
 
 
Židovský cintorín

S vyše piatimi tisícami hrobov, viac ako 250-ročnou históriou a rozlohou je jedným z najväčších a najzachovalejších na Slovensku. Na náhrobných pomníkoch sú vytesané osudy významných občanov, ale i jednoduchých pracovitých ľudí. Jedinečnou pamiatkou v ortodoxnej časti cintorína je hrob vynikajúceho učenca a zázračného rabína Ezechiela Banetha.
V minulosti bol cintorín tehlovým múrom rozdelený  na ortodoxnú a neologickú časť. Počas 2. svetovej vojny bol značne poškodený. V ortodoxnej časti cintorína sa nachádza pamätník obetiam holokaustu venovaný pamiatke viac ako 6 000 židovských obyvateľov Nitry a okolia, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. 
Je miestom každoročnej spomienkovej tryzny za obete holokaustu. 
 
 
Kostolík sv. Štefana kráľa

12. storočie

Stredoveký kostolík je jednou z najstarších stavieb v meste. Stojí na základoch svojho predchodcu z 10. storočia. Bol zničený Turkami a tak ho v 18. storočí prestavali. V 60. rokoch 20. storočia ho pred plošnou asanáciou starej osady Párovce zachránili odborníci. Dodnes si zachoval svoj starobylý ráz.
K stredovekej etape jeho dejín neodkazujú len jeho viac než tisícročné základy, ale aj cenné fragmenty nástenných malieb v jeho interiéri či drobné štrbinové okienko svätyne. Dnes slúži gréckokatolíckej cirkvi.
 
 
 
Súsošie Umierajúci vojak

Niekedy v r. 1914 – 1918, sochár Alexander Finta


Kristus vo svojom náručí pridŕža bezvládne telo vojaka. V zachytenom momente sa spája bolestná neprávosť straty života muža v najlepších rokoch s nádejou, že tragickú krivdu nakoniec odstráni Boh.
Súsošie vytvoril rumunský sochár Alexander Finta, ktorý sa počas prvej svetovej vojny ako vojak dostal do Nitry. Dielo bolo možno priamo ovplyvnené obavami autora. Alexander Finta v r. 1919 odcestoval do Brazílie, kde sa podieľal na sochárskej výzdobe parlamentu. V r. 1929 sa dostal do USA, kde študoval a do konca života pôsobil ako sochár a ilustrátor.
 
 
 
Ferenitka

1911 – 1913, spoločnosť Adolf Kramer a synovia


Továrenský areál Ferenitky je príkladom typickej industriálnej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia. Podnik Ferrenit zameraný na spracovanie azbestu a výrobu azbestocementovej strešnej krytiny založil Adolf Kramer. V období Prvej Česko-slovenskej republiky mal 100 – 150 zamestnancov. Po druhej svetovej vojne a znárodnení v roku 1948 sa výroba dokonca rozšírila do Mlynáriec a prebiehala plynule až do 90. rokov.
Po privatizácii v roku 1995 firma začala pomaly zanikať.
 
 
Socha Piety

19. storočie, autor neznámy


Nenápadná socha Sedembolestnej Panny Márie, typická pre obdobie prvej polovice 19. storočia, má za sebou zaujímavú históriu a putovanie. Do konca 60. rokov stála pred dnešným Domom služieb, no počas jeho výstavby bola vyhodená na smetisko. Pred stratou  a zabudnutím sochu zachránila pani Cecília Bógyová, ktorá ju previezla a ukryla do vlastnej pivnice. Po smrti záchrankyne bola pieta umiestnená na jej hrobe. Mesto Nitra sa v roku 2005 rozhodlo sochu obnoviť a o rok neskôr ju vrátilo na pôvodné miesto. Originál zreštauroval bratislavský architekt Tomáš Kucman. Na hrobe Cecílie Bógyovej je dnes umiestná verná kópia. 
 
 
 
Vila, Kmeťkova 11

30. roky 20. storočia, architekt neznámy


Rodinný dom patrí k zaujímavým stavbám obdobia funkcionalizmu. Priečelie strohej hmoty domu oživujú dve terasy nad sebou, horná otvorená, dolná krytá, so stĺpmi a betónovým zábradlím s geometrizujúcim vzorom. Nedbalosť a ľahostajnosť súčasných majiteľov zapríčinil jej terajší žalostný stav.
 

 
 
Dekoratívna stena a bytový dom

1959 – 1966, Michal Maximilián Scheer, Tibor Bartfay


Už koncom 50. rokov sa začalo s realizáciou odvážneho projektu bytového domu architekta Michala Maximiliána Scheera. 101 bytov stojí na rade železobetónových pilierov, ktoré sa smerom nadol zužujú tak, že už pri výstavbe vyvolávali u odborníkov dojem vážneho statického hazardu.
Rok po dokončení stavby bola na časť pilierov v prízemí inštalovaná 14 metrov dlhá dekoratívna stena z betónu a hutníckeho skla. Jej autorom je nitriansky sochár Tibor Bartfay.
 
 
 
Obchodný dom PRIOR

1970 – 1974, architekti Ivan Matušík a Pavol Lichard


V obchodnom dome sa jednoznačne odráža architektonický prejav slovenského architekta Ivana Matušíka. Nitriansky Prior z rokov 1967 – 1969 je reprezentantom neskorej moderny a brutalizmu u nás. Na presklený dvojpodlažný parter je nasadená mohutná blokovitá hmota s pásovými oknami charakteristickými pre predvojnový funkcionalizmus. Posunom je jej zdanlivé rozčlenenie na niekoľko častí oddelených zvislými štrbinami na fasáde.  Prior bol obložený pre Matušíka typickým keramickým obkladom, ktorý začal v 90. rokoch pre zlé osadenie postupne opadávať. Jedným z kľúčových prvkov je mohutná železobetónová dvojúrovňová terasa, ktorá z exteriéru sprístupňuje poschodia obchodného domu z troch strán prostredníctvom širokých nástupných schodíšť a rampy pre motorové vozidlá. 
 
 
 
Bývalá hospodárska škola

1931 – 1932, architekt Jiří Grossman


Český architekt Jiří Grossman projektoval v architektonickej dvojici s Alojsom Balánom predovšetkým pre Bratislavu. Výnimočne v rokoch 1929 – 1931 navrhol modernú budovu Štátnej odbornej hospodárskej školy pre Nitru. Kultivovaný architektonický výraz budovy charakterizujú predovšetkým čisté fasády a jednoduché pravouhlé okenné otvory. 
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia rozmerné skladacie okná na prízemí a to predovšetkým pre ich dômyselne konštruované oceľové rámy. Budova patrí Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, vďaka ktorej prešla v poslednom období citlivou generálnou rekonštrukciou.
 
 
 
Rok 2016                                                                                          
 
Kino Palace, Radlinského 9
1925, architekt: Friedrich Weinwurm
Kino Republika, ako sa spočiatku nové kino nazývalo, bolo postavené z iniciatívy Prvej slovenskej filmovej spoločnosti Limbora v Bratislave, ktorá si na projekt povolala špičkového architekta Friedricha Weinwurma a stavbu zrealizoval miestny židovský staviteľ Ignác Weil, otec úspešného výtvarníka Shragu Weila. V 1930 sa stal prevádzkovateľom kina podnikateľ Július Stark, vďaka ktorému bolo kino uspôsobené na premietanie ozvučených
filmov ako prvé na území Slovenska. Prvým bol americký film The singing fool. V rokoch 1931 a 1957 kino prešlo prestavbami, ktoré mu dali dnešnú podobu. V kine sa od roku 2006 nepremieta a budova bola zaradená do prebytočného majetku mesta. V období kandidatúry Nitry na Európske hlavné mesto kultúry 2013 mesto plánovalo premeniť nevyužívaný priestor kina na kultúrne centrum. Avšak doteraz je nevyužívaný a v zlom stave.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
 
Dom Verőovcov, Kmeťkova 11
1929, architekt: Jacques Oblatt
Hoci sa viedenské obdobie architekta Jacquesa Oblatta nieslo v duchu doznievajúcej secesie, projekt luxusného rodinného sídla Verőovcov, možno aj pod vplyvom kolegu Adolfa Loosa, už podriadil očistenej a predovšetkým plne účelnej modernej architektúre. V rámci Nitry bol dom Verőovcov vlastne jedným z prvých vo svojej podstate moderných domov. Dve nadzemné podlažia, každé s vlastnou terasou, architekt rozdelil na spoločenské prízemie s veľkou halou, jedálňou, salónom a na poschodie so súkromnými izbami obyvateľov domu. Výškové rozohranie podlažnosti opäť odkazuje k Loosovi a jeho architektonickej koncepcii, tzv. Raumplanu, ktorá zakrátko obletela európsky kontinent a ovplyvnila v ňom mnoho ďalších architektov. Architekt Oblatt v 30. rokoch navrhol aj Vilu Sanssouci v Trenčianskych Tepliciach a židovskú školu v Leviciach, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
 
Dom Maxa Schurmanna, Vikárska 2 
Nitriansky staviteľ Ján Tomašek naprojektoval bytový dom podľa najnovších trendov v architektúre. Dnes už stavebne upravený a preto menej nápadný dom má železobetónovú skeletovú konštrukciu, jednoduché fasády, ktoré členia iba funkčne rozmiestnené okná, ploché strechy, z ktorých bola jedna ešte donedávna priestrannou terasou. Dom dal na mieste staršieho rodičovského postaviť významný slovenský maliar Maximilán Schurmann, ktorý maľbu vyštudoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Ešte počas štúdií sa ako jeden z mála slovenských umelcov dostal do osobného kontaktu s obdivovaným impresionistom Claudeom Monetom vo francúzskom Giverny a novátorský spôsob maľby svojím návratom priamo importoval na Slovensko. Nejedno plátno vzniklo práve na strešnej terase, na ktorú sa vychádzalo z majstrovho ateliéru na najvyššom podlaží.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
 
Bártfay medzi nami, Vajanského 1
Meno slovenského sochára a nitrianskeho rodáka Tibora Bártfaya dnes často spájame hlavne so sochárskou výzdobou priestorov Divadla Adreja Bagara alebo so zatracovanou monumentálnou sochou V. I. Lenina. Odhliadnuc od doby, v ktorej tvoril, patrí medzi najkvalitnejších slovenských sochárov svojej doby a jeho meno sa spája s viacerými dnes už doslova zabudnutými dielami, ktoré boli v minulých desaťročiach osadené v Nitre. Medený kvet, Siréna či Ruky vytvoril Bártfay pre sídlisko Chrenová a patria medzi jeho najhodnotnejšie práce, ktoré vznikli vďaka spolupráci a silnému priateľstvu sochára s architektom sídliska Michalom Maximiliánom Scheerom. Po roku 1989 boli jeho sochy, aj pre zlý technický stav, zo sídliska postupne odstránené. V rokoch 2015 – 2016 Základná umelecká škola Jozefa Rosinského v Nitre iniciovala projektom Bártfay medzi nami návrat týchto zabudnutých a zničených sôch späť do verejného priestoru – v areáli školy.
Zdroj: Novák, J. – Pročka, R. E. Architektúra 20. storočia v Nitre, 2016.
 
 
 
 
 
 
Rok 2017                                                                                          
 
Farský kostol sv. Jakuba,
dnešné Svätoplukovo námestie
Približne v týchto miestach dnešného Svätoplukovho námestia stál od stredoveku farský kostol sv. Jakuba Staršieho, pričom po prvýkrát sa spomína v roku 1232. Kostoly, zasvätené sv. Jakubovi, často ležali na pútnických trasách do Santiaga de Compostela, keďže sa už v stredoveku verilo, že tam je svätec pochovaný. História ani podoba kostola zatiaľ nie sú celkom jasné. Podľa kanonických vizitácií mal mať kostol od istého času krížový pôdorys. Na najstarších zachovaných vyobrazeniach mesta zo 17. a 18. storočia bol zachytený v podobe, ktorá zrejme nie celkom zodpovedala skutočnému vzhľadu. Vieme, že po polovici 18. storočia došlo k obnove kostola vďaka Antonovi Grasalkovičovi. Aj jeho vynovenú podobu však unikátna fotografia z 19. storočia zachytáva už len čiastočne, pretože po požiari Dolného mesta vyhorený a už predtým staticky vážne narušený farský kostol v roku 1786 zbúrali a ponechali stáť len vežu. Pri búraní mali byť zachované len podzemné krypty. Vežu, na ktorej sa statické problémy postupne objavili tiež, zbúrali až v roku 1880. Kríž z jej vrcholu je dodnes osadený nad jaskyňou sv. Svorada na Zobore. Na mieste dodnes nebol realizovaný archeologický výskum zameraný na odhalenie a preskúmanie pozostatkov kostola, ktorý by mohol odpovedať na mnohé otvorené otázky. 
 
Synagóga ortodoxných,
pôvodne Ulica pri synagóge, dnešné Párovce
Synagógu ortodoxných, zachytenú na fotografii uprostred, postavili v Párovciach v roku 1818 v klasicistickom štýle. V roku 1903 bola upravená podľa projektu architekta Leopolda Baumhorna. Baumhorn o niekoľko rokov navrhol aj druhú nitriansku synagógu, pre neológov, ktorá dodnes stojí na pešej zóne. Hlavný modlitebný priestor bol zaklenutý rozmernou korýtkovou klenbou, posadenou na rady mohutných pilierov empory pre ženy, tzv. ezrat hašim, ktorá ho vymedzovala z troch strán. Priestor presvetľovali veľké poloblúkovo ukončené okná. Celý interiér bol bohato vyzdobený dekoratívnou nástennou maľbou. Synagóga mala k juhozápadnej fasáde pristavanú vežu s manzardovou strechou. Pred hlavným vchodom do synagógy, ktorý sa nachádzal uprostred juhovýchodnej fasády, otočenej k Párovskej ulici, bolo malé vyvýšené kryté závetrie, prístupné dvoma schodiskami. Po vysťahovaní židov počas vojnovej Slovenskej republiky zostala opustená. Podľa správ ju značne poškodili vojnové udalosti. V roku 1948 národný výbor žiadal súhlas na jej zbúranie od Povereníctva školstva a osvety, ktorý ho aj udelil, a tým spečatil jej osud.  Synagóga ortodoxných stála približne 120 metrov juhozápadnejšie od Kostola sv. Štefana, kráľa, v jednej z bočných uličiek napojených na Párovskú. 
 
Mestské divadlo,
dnešné Svätoplukovo námestie
Nitrianska župa požiadala uhorského architekta Adolfa Voytu, aby pre nitriansky divadelný súbor, založený už v roku 1878,  naprojektoval divadlo s profesionálnou scénou. Architekt nakoniec župe ponúkol upravený projekt neoklasicistického divadla, ktoré v roku 1881 vytvoril pre svoje rodné mesto Pápa. V Nitre ho v rokoch 1882 – 1883 zrealizovala stavebná firma Graf és Feszty. Pozdĺžnu hmotu tzv. skriňového divadla pretínal prevýšený priečny architektonický objem s obslužným priestorom nad javiskom, tzv. komínom, zastrešený nízkou sedlovou strechou. Hlavnému priečeliu, obrátenému do námestia, dominoval mohutný portikus s klasickým trojuholníkovým tympanónom, nasadeným na preklad nesený štyrmi mohutnými piliermi. O interiéri divadla, žiaľ, vypovedá len zopár dochovaných archívnych materiálov. V roku 1920 vypracoval architekt Klement Šilinger adaptáciu priestoru aj na premietanie filmov a v roku 1939 prešlo divadlo poslednou výraznejšou modernizáciou a menšou prestavbou. Jeho osud definitívne spečatilo bombardovanie Nitry 26. marca 1945. Poškodená budova bola po vojne asanovaná. V týchto miestach stojí dnešné Divadlo 
Andreja Bagara v Nitre.  
 
 
 
 
 
 
 
Rok 2018                                                                                          
 
 
Pomník Tomáša Garrigue Masaryka
park pred justičným palácom
1927, sochár: Otto Gutfreund
 
7. peší pluk „Tatranský“ v Nitre inicioval a spolufinancoval pri príležitosti 10. výročia svojho založenia osadenie pomníka prvého prezidenta Československej republiky Tomáša Garrigue Masaryka a pomníka vojakom pluku, padlým v prvej svetovej vojne. Pomníky slávnostne odhalili 28. októbra 1927 v Nitre na námestí pred justičným palácom (dnešnou budovou Okresného a Krajského súdu). Na výtvarnom koncepte námestia sa stretli tri významné mená. Ústredným prvkom sa stala socha prezidenta od českého sochára Otta Gutfreunda. Podstavce oboch pomníkov navrhol funkcionalistický architekt Vojtěch Kerhart a sadovú úpravu záhradný architekt Josef Vaněk. Námestie získalo názov Masarykovo. Po vzniku autonómnej slovenskej vlády, ešte pred vznikom vojnovej Slovenskej republiky, bola v decembri 1938 socha prezidenta odcudzená. Podobne ako iné umelecké diela, aj ju odvliekli nemeckí okupanti počas vojny do Ríše. Po vojne sa vrátila do Nitry, osadili ju na pôvodné miesto a opätovne odhalili 19. júna 1947.
Rok po prevrate vo februári 1948 sochu opäť odstránili a uložili v pivnici Technických služieb mesta Nitry. Znovuobjavená a následne zreštaurovaná bola v roku 1989. Od roku 2000 je zapožičaná zámku v Topoľčiankach. Mesto Nitra sa v súčasnosti k svojmu majetku vysokej umeleckej hodnoty v podobe bronzovej sochy prezidenta T. G. Masaryka priznáva len na zozname svojich pamätihodností.
 
 
 
 
 
Pomník Milana Rastislava Štefánika
park pred justičným palácom
1932 (1939), sochár: Frico Motoška
 
Mesto Levice si v roku 1931 objednalo podobizeň M. R. Štefánika u slovenského sochára Frica Motošku. Bronzová socha zobrazovala generála v realisticky vypracovanej francúzskej uniforme a vojenskom kabáte s rázne vykročenou ľavou nohou a s ukazovákom pravej ruky mieriacim na orla pri nohách. Sochu Štefánika umiestnili na podstavec s jeho vytesaným menom. Pomník slávnostne odhalili 5. mája 1932 na levickom hlavnom námestí. 
Po prvej Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, výsledkom ktorej bolo odstúpenie južného územia Slovenska, vrátane Levíc, Maďarsku, sochu aj s podstavcom z obáv pred zničením 4. novembra československí vojaci demontovali a previezli do Nitry. Na mieste odstráneného pomníka prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka pred justičným palácom (dnešnou budovou Okresného a Krajského súdu) ju slávnostne odhalili 7. mája 1939, necelé dva mesiace po vyhlásení Slovenského štátu. Veľkolepá udalosť sa stala kulisou pre podstatne významnejšiu politickú akciu. Na jednej strane to bol verejný protest nastupujúcej politickej garnitúry proti Viedenskej arbitráži, na strane druhej demonštrácia moci nového nacionálno-socialistického štátu. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1946 mesto Nitra sochu Leviciam vrátilo. Tam ju umiestnili pred budovu meštianskej školy, dnešné gymnázium. Po februári 1948 v dôsledku meniacej sa politiky v povojnovom Československu pomník v roku 1952 definitívne odstránili aj z tohto miesta, sochu rozbili a roztavili.
 
 
Obchodná škola a nová štvrť Nitry
1922 – 1931, ulice Cintorínska, Štúrova, Osvaldova, Vajanského a Krátka
 
Budovu Štátnej obchodnej školy v roku 1922 naprojektoval český architekt František Krupka. Návrh sa niesol v duchu umierneného klasicizujúceho prúdu moderny. Úrad ministra s plnou mocou pre Slovensko ako investor dal projekt dopracovať vlastnému zamestnancovi, českému architektovi Klementovi Šilingerovi. Ten školskú budovu upravil do rondokubistickej podoby. Najmä na fasádach pribudli charakteristické
oblúčkové, valcovité a guľovité architektonické prvky, ktoré urobili priečelia členitejšími.
František Krupka vzápätí na objednávku mesta naprojektoval rožný bytový dom v susedstve školy a pokračoval na Štúrovej ulici rozsiahlym štátnym bytovým domom so štvorcovým nádvorím. Všetky budovy tvoria architektonicky kompaktný celok, ktorý aspoň čiastočne pomohol vyriešiť vážnu bytovú krízu po vojne. O výstavbu tejto štvrte sa významne zaslúžil vtedajší mešťanosta a neskorší starosta mesta Nitry Karol Cobori. Výstavba štvrte pokračovala do začiatku 30. rokov druhým a tretím mestským bytovým domom, ktoré stoja na dnešných Vajanského, Osvaldovej a Hollého ulici. Medzi nimi bola v rokoch 1930 – 1931 postavená aj budova Československého Červeného kríža, ktorú naprojektoval známy český architekt František Lydie Gahura. Je zaujímavé, že na výstavbu pozdĺž štvrte do veľkej miery nadviazal v 60. rokoch projektom sídliska Párovce Michal Maximilián Scheer.
 
 
Túžba po vyzdravení
Areál Fakultnej nemocnice Nitra 1939, sochár: Elemír Jozef Mészáros
 
Fontána Túžba po vyzdravení, známa aj ako Nádej na uzdravenie, je autobiografickým dielom Elemíra Jozefa Mészárosa (1897 – 1939). Nitriansky výtvarník sa ako vyštudovaný kovotepec a zlatník v rokoch 1931 – 1933 podieľal aj na obnove Kaplnky sv. Emeráma na Nitrianskom hrade. Do vybavenia tohto hodnotného sakrálneho priestoru prispel mrežou svätostánku oltára či súpravou liturgických svietnikov v duchu art-deco. V sochárstve sa zdokonalil aj vďaka študijnému pobytu na Akadémii výtvarných umení v Ríme v prvej polovici 30. rokov. Fontána Túžba po vyzdravení predstavuje jednu z autorových najkvalitnejších
sochárskych prác a jeho jedinú známu monumentálnu plastiku vôbec. Stvárňuje muža ležiaceho na boku, ktorý sa pravicou pokúša odvaliť nárožie podstavy, na ktorej leží. Realistické zobrazenie podlieha charakteristickej štylizácii, ktorou sa autor pokúsil podporiť emocionálnu stránku diela. Môže byť vyjadrením úsilia vykonať niečo, čo je nad jeho sily. Elemír J. Mészáros fontánu venoval nitrianskej župnej nemocnici krátko pred tým, ako prehral svoj boj s ťažkou chorobou. Pochovaný je na nitrianskom mestskom cintoríne. Krajský pamiatkový úrad Nitra podal v roku 2018 podnet na vyhlásenie fontány za
národnú kultúrnu pamiatku.
 
 
Kostol sv. Michala Archanjela
1739, Na Vŕšku 1
 
Kostol sv. Michala Archanjela je rozmermi neveľká sakrálna stavba, ktorej výstavbu inicioval vtedajší nitriansky richtár Lukáš Brezovič na pamiatku prekonanej morovej epidémie. Postavený bol pravdepodobne v roku 1739 na nízkom pahorku Dolného mesta, tzv. Vŕšku, kde údajne už predtým stál stredoveký kostol, ktorý zanikol. Táto menšia jednoloďová baroková stavba s poloblúkovou svätyňou mala v 18. storočí
pristavanú sakristiu a podľa niektorých prameňov sa nad strechou čnela drevená zvonica. Stavby sa dotkli dve zásadné obnovy. Jedna sa odohrala na konci 19. storočia a inicioval ju biskup Imrich Bende. Druhá sa odohrala na popud prepošta Kolomana Szmidu v priebehu 30. rokov 20. storočia. Vtedy bol kostol zmodernizovaný a v interiéri pribudol nový oltár z ónyxu, travertínu a mramoru. Naň osadili starší barokový oltárny obraz znázorňujúci sv. Michala, ktorý víťazne premáha zlé sily. Na barokovej klenbe pribudol výjav Krstu Krista od nitrianskeho maliara Edmunda Massányiho. Kovotepec, zlatník a sochár Elemír Jozef Mészáros pre kostol vytvoril pamätnú tabuľu krstu biskupa Ottokára Rudolfa Prohászku a hodnotný liturgický riad a svietniky v štýle art-deco. Interiér od toho času farbami rozohrávajú vitráže od brnianskeho majstra Jana Říhu. V nike nad hlavným vstupom sa nachádza socha sv. Michala Archanjela, pripisovaná sochárovi Júliusovi Bártfayovi a po obvode kostola sú umiestnené výjavy Krížovej cesty, ktorú takisto vytvoril sochár Mészáros.
 

Festival podporili