Empatia k stavu slovenského divadla?

Začali sme vo februári prvou cestou do Bratislavy za inscenáciou divadla S.T.O.K.A. a skončili v júni martinským festivalom Dotyky a spojenia. Navštívili sme 19 divadiel (12 zriaďovaných verejnými orgánmi, 7 nezávislých), videli sme 54 inscenácií a prejazdili sme približne 4 000 kilometrov po našich úžasných cestách. Azda máme z tohto dôvodu právo, koniec koncov aj povinnosť, napísať pár riadkov k stavu divadla na Slovensku a čo-to k inscenáciám uplynulej divadelnej sezóny.

Divadlá v dramaturgickom vákuu
Je to možno len náš názor (pre overenie skutočnosti však netreba ani vytiahnuť päty z domu a stačí si prezrieť repertoár slovenských divadiel na webe), ale väčšina slovenských divadiel akoby rezignovala na skutočný svet, ktorý je za múrmi ich budov. Divadiel a umeleckých tímov, ktoré nehľadajú len všeobjímajúce témy inscenácií, ktoré neprinášajú len overené tituly, ktoré sa neprispôsobujú len očakávaniam svojho tradičného publika, je na Slovensku skutočne žalostne málo. Akoby úlohou dramaturgie divadla bolo len zachovávať určitú pestrosť titulov, aby bola komédia, muzikál, tragédie trošku a hodila by sa i jedna klasika – lepšia však bude tá zábavnejšia. Áno, píšeme najmä o oficiálnej scéne, teda o tzv. zriaďovaných inštitúciách (Ministerstvo kultúry, vyššie územné celky) a áno, chápeme všetky prevádzkové a organizačné zákonitosti...
Je potrebné napísať, že väčšina divadiel nemá svoju špecifickú tvár, dramaturgický profil, ba dokonca ani víziu onoho profilu. Každé tvrdenie má však svoje výnimky a my ich máme 4 (slovom štyri). Po prvé: Divadlo Aréna, ktoré dlhodobo prináša inscenácie vyhranených tvorcov s provokatívnymi a kontroverznými témami, prípadne s témami vychádzajúcimi z našej historickej pamäte. Po druhé: Mestské divadlo Žilina, ktoré okrem tradičných titulov a lokálnych projektov (podporujúc pôvodnú dramatickú tvorbu) každoročne vkladá energiu a tvorivý potenciál do svojej „vlajkovej lode“ – súčasnej európskej drámy. Po tretie: Bábkové divadlo na Rázcestí, ktoré okrem „tradičných detských produkcií“ venuje svoju pozornosť aj batoľatám, mládeži, dospelým a rodovým témam. Po štvrté: Slovenské národné divadlo, ktoré sa v ostatných rokoch stáva otvorenou verejnou inštitúciou ponúkajúcou okrem večerných predstavení množstvo aktivít pre nové publikum (produkcie Modrého salónika) a dramaturgickú ambíciu majú aj jeho medzinárodné projekty.
Z tohto uhla pohľadu, teda nazeraním na divadlá od dramaturgie až po profil kultúrnej inštitúcie, je na tom nezávislá scéna vo všeobecnosti omnoho ďalej, než tá oficiálna. Tvorivé tímy nezávislej scény prinášajú do divadelných priestorov aktuálne spoločenské témy, dokážu reagovať veľmi rýchlo na bezprostrednú súčasnosť a vypovedať o nás „tu a teraz“. Hovoríme najmä o bratislavskej scéne a o tvorcoch divadiel SkRAT, STOKA, Ticho a spol., Med a Prach, ale aj o množstve menších projektov v produkcii nezávislých centier (napr. Záhrada v Banskej Bystrici). Spomenuté výnimky z celoslovenského priemeru poukazujú na
skutočnosť, že konkrétnym vedeniam divadiel nechýba odvaha a zrejme ani vedomie, že hranice sú len v nás samých a je len na nás, kam hranice sebe, ale aj divákom posunieme.
 
Divák (ne)vítaný
Nevieme, do akej miery je to neprozreteľnosť, do akej miery tradícia a do akej miery skostnatenosť slovenských divadiel, že svojmu publiku nevenujú pozornosť.
Súvisí to aj s vyššie spomínanou dramaturgiou, ale téma divákov v slovenských divadlách je omnoho širšia. Ak sme hovorili, že väčšinu repertoárov divadiel tvoria všeobjímajúce, ľúbivé, často ústretové tituly (nielen smerom k prvej mozgovej, ale i emočnej sústave), je zrejmé, že sály sú zaplnené a ľudia odchádzajú z divadla spokojní, lebo boli na kultúre. Skutočnosť je však taká, že väčšina z večerných predstavení, ktoré sme navštívili, bola obsadená  seniormi, z menšej časti ľuďmi v produktívnom veku, mládežníkov by ste spočítali na prstoch jednej ruky.
Vo väčšine prípadov ide o „zatvorené kultúrne inštitúcie“, do ktorých má návštevník právo vstúpiť, len keď si chce kúpiť vstupenku a vtedy, keď sa hrá predstavenie. Tu by sme mohli apelovať na riaditeľov, dramaturgov a umeleckých šéfov divadiel, aby naštartovali  vo svojej inštitúcii systém vzdelávacích podujatí (najmä pre deti a mládež), aby prinášali aktivity (možno aj iných umeleckých druhov) pre iné – „nové“ publikum. Chce to odvahu, ale najmä omnoho viac konceptov, komunikácie aj energie, než je zvykom. Ak sa však z našich divadiel nestanú otvorené inštitúcie, tak nám už naozaj nezostane nič iné, len sa prispôsobovať potrebám a očakávaniam nášho tradičného publika.
Aj na Slovensku máme príklady toho, ako sa s divákmi pracuje nad rámec tradícií alebo zvyku. Sú divadlá, ktoré ponúkajú divákom priestor na posedenie v divadelnom klube, ktoré pripravujú vlastné vzdelávacie podujatia so zameraním na divadlo, ktoré importujú  do svojich priestorov iné súčasné umenie (najmä výtvarné umenie a hudbu, ojedinele filmové projekcie) a organizujú diskusie na rôzne spoločenské témy.
V tomto smere majú opätovne výhodu nezávislé centrá, ktoré všetky tieto (pre tradičné divadlo nezvyklé) aktivity vykonávajú automaticky, pravidelne a celoročne.

Nevybočiť!
Z hľadiska inscenačných postupov je možné konštatovať, že vo väčšine slovenských divadiel ide o akt priemernosti. Inscenácie titulov overených na zahraničných, alebo slovenských scénach sú zväčša vystavané remeselne (viac či menej úspešne), bez výkyvov, ale aj bez prekvapení. Len zriedka je možné vidieť inscenácie klasických textov, ktoré prinášajú iný, nezvyčajný či netradičný výklad. Ak sa aj objaví odvážnejšia predloha (nebodaj autorská), tak je realizovaná opatrnícky. Žiaľ, stále je možné nájsť aj inscenácie, ktoré sa svojím dramaturgicko-režijným spracovaním ocitajú v minulom storočí a sú takmer na nerozoznanie od výkonov zlých ochotníckych súborov, ktoré s podobným typom produkcie neprejdú ani okresným kolom divadelných súťaží.
Ak hovoríme o modernej vlne v slovenskom divadle, ktorá má odvahu prekračovať hranice divadelných konvencií, hovoríme o viacerých osobnostiach a zoskupeniach slovenského divadla (Rastislav Ballek, Martin Čičvák, Marián Amsler, Sláva Daubnerová, Eduard Kudláč, Debris Company). Chuť experimentovať preukazujú mladí tvorcovia zo Štúdia 12 tvoriaci v rámci projektu Mliečne zuby alebo autorky projektu Mama ma má (z dnes už neexistujúceho priestoru Divadla elledanse).
Ak sme v predchádzajúcich riadkoch hovorili o nezávislej scéne ako o „aktívnom importérovi“ aktuálnych spoločenských tém a progresívnom multižánrovom priestore, musíme o tvorbe nezávislej scény tiež konštatovať, že väčšina inscenácií sa nachádza v stave náčrtu, v znamení nedostatočnej remeselnej zručnosti a v obkľúčení povrchnosti. Tu sa natíska otázka, či je to spôsobené zníženou invenciou nezávislých tvorcov, alebo týchto tvorcov determinujú iné faktory, ktoré úzko súvisia s malým finančným zabezpečením projektov, nedostatočným personálnym obsadením a absenciou lepšieho technického vybavenia. Myslíme si, že vo väčšine prípadov je správne B. Ak by sme chápali nezávislú scénu ako inkubátor divadelných inovátorov a takýmto tvorcom poskytovali priestor na realizáciu svojich diel na scénach oficiálnych divadiel (kde by mohli svoje postupy rozvíjať za lepších finančných, ale aj prevádzkovo-technických podmienok, tak ako je to bežné v niektorých iných európskych krajinách), mohla by sa naštartovať revitalizácia slovenského divadelného priestoru.
 
Nechceme anketárov cien, ale kritikov  
Divadelným kritikom na Slovensku nie je čo závidieť. Možno to vyznie vulgárne, ale zdá sa, akoby to boli ľudia od divadla, ktorých vlastne nikto nepotrebuje. Ich práca nemá takmer žiadnu spätnú väzbu. Nezaujíma tvorcov, nie je relevantná pre zriaďovateľov a ani len pre členov kultúrnych komisií úradov či grantových komisií. Bežný divák sa k recenzii prakticky nedostane a široká verejnosť? Pri atrofii priestoru pre kultúru v slovenských médiách je to irelevantná otázka. Kritik prestal byť partnerom pre tvorcov, barometrom kvality diela pre divákov či autoritou pre úradníkov sediacich v kultúrnych sekciách národných a krajských inštitúcií. Z divadiel sa  vytratili diskusie za prítomnosti divadelného kritika, ktorý ohuruje gramotných návštevníkov a sebastredných tvorcov noblesou, svojimi „trefnými“ bonmotmi, obsiahlymi vedomosťami a presahmi k iným vedným odborom.
Nechystáme sa na tomto mieste uvažovať nad tým, kedy a kde sa  stala chyba. Jedno je však isté: na Slovensku nám chýba takmer celá stredná generácia divadelných kritikov, ktorých názory na slovenské divadelníctvo by boli impulzom a inšpiráciou pre divadelných tvorcov, kontrolkou pre divácku obec a „ratingovou agentúrou“ pre zriaďovateľov divadiel, prípadne pre Ministerstvo kultúry SR.
V Maďarsku chodí na diskusie o predstavení s vybranými kritikmi viac ľudí ako na samotné predstavenie. V Nemecku je za „nedobré“ kritiky odvolávané vedenie divadiel... Na Slovensku je kritik nikto, ba naopak, zdá sa, že kritikom (alebo anketárom cien) môže byť ktokoľvek. Chceme pevne veriť, že reštart novej divadelnej kritiky sa dostane do diskurzov našich festivalov, kultúrnych inštitúcií a širšej verejnosti.
Uvedomujeme si, že práve divadelná kritika má byť jedným z parametrov posudzovania divadelných inštitúcií smerom k ich zriaďovateľom. Bohužiaľ, v súčasnosti akoby stačilo, že divadlo vykáže dostatočnú návštevnosť a vyrovnaný rozpočet. Umelecké parametre sú, zdá sa, treťoradé. Zriaďovateľom v podstate nezáleží na tom, či divadlo získa za svoju tvorbu ocenenie, alebo sa na jeho inscenácie píšu zdrvujúce kritiky. Sme preto svedkami dvoch extrémov. Prvým je ten, keď je vedenie divadla nahradené novými ľuďmi napriek tomu, že dané divadlo má svoju kvalitu a úspechy. Druhým extrémom je situácia (a tých je na Slovensku viac), keď umelecky  stagnujúce alebo dokonca upadajúce divadlo má vedenie, ktoré má svoje pozície takpovediac doživotné. Neexistuje limitované funkčné obdobie riaditeľov divadiel ani odpočet ich činnosti po jeho uplynutí, do výberových komisií na posty riaditeľov spravidla nie sú pozývaní špičkoví odborníci z fachu.
 
Záver
Počas štvormesačného obdobia výjazdov za slovenským divadlom sme sa nevyhli rozhovorom o divadle a pomenovávaniu najzásadnejších okruhov, ktoré sme na svojich cestách vnímali. Možno to na niečo bude dobré a neskončíme ako vyššie spomínaný divadelný ritik – s pár stránkami zbytočného textu, ktorý neposlúži nikomu a ničomu.
Jednou z úloh, ktorú sme dostali od organizátorov Divadelnej Nitry, bolo vybrať inscenácie zo Slovenska do programu medzinárodného festivalu. A nebola to vôbec ľahká úloha. Naša pozornosť sa sústredila prevažne na inscenácie činoherného divadla. Zaujímali sme sa intenzívne o inscenácie oficiálnych aj nezávislých divadiel. Nediskriminovali sme tvorcov ani z hľadiska veku, ani z hľadiska územného pôsobenia a ani z hľadiska autorských poetík či inscenačných prístupov. Chceli sme vidieť čo najviac inscenácií naprieč celou divadelnou sezónou. Do užšieho výberu pre Medzinárodný festival Divadelná Nitra 2015 sa napokon dostalo 6 inscenácií: Mojmír II alebo Súmrak ríše (Slovenské národné divadlo, Bratislava), Spiatočka (Divadlo Thália, Košice), Zlatý drak a Veľký zošit (Divadlo Andreja Bagara v Nitre), Opití (Mestské divadlo Žilina), Domov Eros Viera (Med a Prach, Bratislava). S ohľadom na tému festivalu, ale aj z hľadiska naprogramovaných inscenácií zo zahraničia a kvôli našej  inklinácii k autorskému typu divadla sme sa napokon rozhodli do programu slovenskej časti nezaradiť inscenácie Zlatý drak a Opití. Veríme, že zastúpenie vybraných slovenských produkcií je reprezentatívnou vzorkou uplynulej divadelnej sezóny a koncentrovaným obrazom invencie tvorcov mladšej a strednej generácie.
 

Iveta Ditte Jurčová, režisérka / Divadlo Pôtoň
Michal Ditte, dramatik a dramaturg / Divadlo Pôtoň
Kurátori programu slovenských divadiel DN 2015

 

Festival podporili