Slovenskí divadelníci prezrádzajú, čo im priniesla Divadelná Nitra

ne)prezraď svoje tajomstvo

Za 19 rokov svojej existencie festival uviedol scénické umenie z 28 krajín Európy, ale tiež z USA, Kanady a Izraela. Dramaturgia festivalu sa orientovala na špičkové netradičné a inovatívne diela, predstavovala legendárnych tvorcov a osobnosti, ale tiež nové tváre a vychádzajúce hviezdy v oblasti súčasnej réžie a choreografie európskeho divadla. Slovenskí divadelní teoretici a praktici v špeciálnej ankete časopisu kød spomínajú na najväčšie divadelné zážitky z programu festivalu počas celej jeho histórie.

Martin Porubjak: Hrabanie v pamäti

Rozhodnúť sa z celej tej bohatej plejády inscenácií, ktoré hosťovali počas dvadsiatich rokov na Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra, pre jednu jedinú, je pre mňa takmer nemožné. Hrabúc sa vo svojej deravej pamäti, vynárajú sa mi jasné kontúry niektorých predstavení, ktoré na mňa zapôsobili mimoriadne. Iné zostali v pamäti iba hmlisté a kusé, ďalšie už totálne vybledli. Ale, preboha, ktorá má byť tá JEDNA JEDINÁ FAVORITKA?! Neviem a nemôžem sa rozhodnúť. A tak tu teda predkladám „exkluzívny výber" z tých najsvetlejších spomienok:

 Hvězdy na vrbě (Hviezdy na vŕbe, Ha-divadlo Brno, r. Karel David akol., uvedené na DN 1993), Racek (Čajka, Divadlo na Zábradlí, Praha, r. Petr Lébl, DN 1993), Eo Ipso (Stoka, Bratislava, r. Blaho Uhlár,DN 1994), Jób (Ha-divadlo Brno, r. Jan Antonín Pitínský, DN 1994), Plastelína (Centrum dramaturgie a réžie Alexeja Kazanceva a Michaila Roščina, Moskva, r. Kirill Serebrennikov, DN 2002), Čajka a Čierna krajina (Krétakör Színház, Budapešť, r.Árpád Schilling, DN 2004, resp. DN 2005), Soňa (Jaunas Rīgas TeātrisRiga, r. Alvis Hermanis, DN 2006), Transfer (Wrocławski Teatr Współczesny, Wroclaw, r. Jan Klata, DN 2007), Zítra se bude... (Zajtra sa bude..., Opera Národného divadla, Praha, r. Jiří Nekvasil, DN 2008), Projekt Frankenstein (Divadlo Bárka, Budapešť, r. Kornél Mundruczó, DN 2008), Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi? (Teater NO99, Tallin, r. Tiit Ojasoo a Ene-Liis Semper, DN 2009), Opus č.7 (Divadlo Škola dramatického umenia, Moskva, r. Dimitrij Krymov, DN 2010).

Vidíte, že je to veľká väčšina takzvaných „malých" divadiel, experimentálnych skupín a „nekamenných" súborov, ktoré ma zaujali akiste preto, že priniesli najviac nových podnetov, provokácií, invencie a  nečakaného kumštu. Ale vtedy, keď prišli do Nitry, nepatrili ešte k „najdrahším" exportným titulom medzinárodnej divadelnej scény. Viaceré z nich sa takými stali až po festivalovom „štarte a krste" na Divadelnej Nitre. 

Buď nášmu slovenskému medzinárodnému divadelnému festivalu za to sláva!

Soňa Šimková: Je to svojho druhu Sofiina voľba

Je to svojho druhu Sofiina voľba, ak mám určiť jednu jedinú  inscenáciu Divadelnej Nitry ako svojmu srdcu najmilšiu. No ak sa nedá inak, tak  po zrelej úvahe to bude Platforma súboru NT Gent (r. Johan Simons) z roku 2006, adaptácia románu kontroverzného no dnes už oficiálne posväteného francúzskeho autora Michela Houllebecqua. Z viacerých dôvodov. Ani po rokoch mi obraz predstavenia celkom nevybledol. Vidím kopu praktikáblov a predmetov, ruiny, z ktorých sa postupne rozvinie a poskladá obraz sveta,  v ktorom žijeme, dnešného nášho sveta  zrážajúcich sa civilizácií. A sledujeme retrospektívu príbehu, rozprávaného po kúskoch, z odstupu aj v ponore doň, minimalistickými prostriedkami.  Vidíme, ako sa pred našimi očami javisková narácia konštruuje a cítime, ako nás to umelé a zostrojované vťahuje do ilúzie a prebúdza naše emócie. Svet je neustála premena a je v prestavbe, ako to čítame prostredníctvom divadelného rukopisu tvorcov, ale je aj ustavične deštruovaný teroristickými aktmi, ako nám o tom hovorí príbeh.  Ruiny na javisku,  praktikáble a predmety na kope, ako po zemetrasení, to je úvodný aj záverečný obraz  inscenácie. Medzi nimi sa odohrá príbeh lásky, silný, krátky, a vzniká tak dokonalá kompozícia. Lebo láska a smrť, tvorba a zmar, sú dva mantinely, medzi ktorými  odjakživa bežíme svoj beh o život. Bola to krehká, neokázalá inscenácia s hercami, medzi ktorými fungovala tá správna „chémia“ a s obrazivom, ktoré vyzývalo k dialógu a k dopĺňaniu, nenechávalo diváka pasívnym.  Mám aj ďalšie dôvody, prečo som si Platformu zvolila za svoju naj-naj. Inscenácia divácky rezonovala, o čom sme sa presvedčili na „raňajkách s tvorcami“. Vznikol pekný dialóg medzi kritikmi a divadelníkmi z Gentu. Dobrá debata o umení je veru integrálnou súčasťou umeleckého procesu a dnes, keď  je recepcia umenia tak v popredí, verbalizované (aj iné) reakcie sa rátajú. Aj vďaka  tejto diskusii sa Platforma usadila v mojej emocionálnej pamäti. No a je ešte jeden dôvod, ktorý som naznačila už v úvode. Potvrdilo sa, že spisovateľ Michel Houllebecque je mimoriadnym súčasným autorom, čo podporuje aj najnovšie najvyššie literárne ocenenie, ktoré za svoj ostatný  román vo Francúzsku dosiahol. Zhliadnutá divadelná  adaptácia jeho románu by mohla byť v podstate povzbudením, aby sa na tvorbu divadla hľadali aktuálne témy a texty. Má to svoj šarm. Nie iba klasikou je divák živý.

Nadežda Lindovská: Nitrianske stretnutia

Mám menovať jedinú inscenáciu a pritom som za uplynulé roky v Nitre zažila desiatky inšpiratívnych a silných divadelných stretnutí. K tým ultra-silným pre mňa patrili stretnutia s inscenáciami Adasinského, Gentyho, Donnellana, Tuminasa, Varnasa, Hermanisa, Lébla, Morávka, Pitínského, Jarockého, Jarzynu, Warlikowského, Klatu, Kriegenburga, Schillinga, Platela, Serebriannikova, Krymova, Ryžakova a Vyrypajeva... Zároveň ako rusistka s vďakou spomínam na sériu pozoruhodných interpretácií hier Antona Pavloviča Čechova. Nebola som na všetkých ročníkoch DN. S niektorými festivalovými inscenáciami a tvorcami som sa nestretla, nevidela som ich, minuli sme sa v čase a priestore. S niektorými som sa minula, aj keď som ich stretla...

Mám za to, že do divadla chodíme, aby sme sa stretli. Stretli v širokom zmysle slova. Stretli sa s umením a s umelcami, stretli zážitky, svetlá rámp, prítmie hľadiska, imaginárnu realitu, vôňu divadla, slzy a smiech, spoločnú radosť, poznanie, napätie, mlčanie... Chceme sa tam stretnúť s inými ľuďmi a ich príbehmi, chceme sa stretnúť navzájom medzi sebou a napokon chceme stretnúť aj seba – v tých iných. Stretávame sa s divadlom, aby sme nadviazali dialóg s bytím. Spomaľujeme čas, unikáme do sveta divadelnej ilúzie, metafyziky, patafyziky, absurdity, ale aj hyper-reality, len aby sme sa priblížili k večným pravdám života. A keď sa to nedarí – míňame sa...

Ktoré z nitrianskych stretnutí ma fascinovalo najviac? Pravdepodobne to bolo stretnutie s litovským režisérom Eimuntasom Nekrošiusom a jeho inscenáciou Čechovovej hry Tri sestry (LIFE, Vilnius, r. Eimuntas Nekrošius, uvedené na DN 1995, pozn. red.). Pamätám si pozoruhodnú osobnosť, svojskú poetiku, filozofické vnímanie sveta, hlboký prienik do dramatického textu, pôsobivé herecké výkony plné vášne a more javiskovej poézie, ktorá doslova vyrastala zo slov a situácií vytvorených Čechovom, vynárala sa z nich, aby umocnila a podporila ich výsledný účinok. Všedné veci v rukách hercov ožívali, nadobúdali nevšedné významy, prihovárali sa nám pohanskou rečou symbolov. Hustý dym z dievčenskej fajčiarskej seansy ornamentálne stúpal hore a rozplýval sa vysoko nad hlavami sestier, podobne ako ich ilúzie a sny. Vysnené šťastie dymilo, vábilo, unikalo... Po rozlúčke s Veršininom Maša chytala do šálky dym jeho cigariet, snažila sa tam udržať posledné zvyšky jeho prítomnosti, lenže dym zo šálky presakoval von, vytrácal sa, o chvíľu po ňom nezostalo ani stopy.

Nekrošius sa nenadraďoval nad autora, ale s ním spolupracoval. Vychádzal z pozorného a dôsledného čítania inscenovaného textu, zo sprítomnenia očividných a predsa obchádzaných skutočností. Predstavil tri sestry ako chalanské dievčatá. Generálske dcéry predsa vyrastali v mužskom prostredí bez matky, ich správanie poznačila vojenská drsnosť. O to viac narastala ich ženská bezradnosť a zraniteľnosť...

Režisér Eimuntas Nekrošius, taký málovravný v civilnom živote, pojednal čechovovský príbeh ako rozsiahlu javiskovú baladu o mužoch a ženách, láske a smrti, o ľudskom údele. Porozprával nám o tom veľmi originálnym spôsobom, poeticky, nápadito a zároveň vecne. Bolo to stretnutie, ktoré stálo za to.

Milan Čorba: Zrejme Tri sestry...

Píšem „zrejme“, lebo bolo veľa inscenácií, ktoré som na Nitre videl a ktoré sa mi páčili.

Zrejme Tri sestry divadla LIFE z Vilniusu v réžii E. Nekrošiusa (1995).

Mám rád hry, ktoré majú tajomstvo a sú inscenované ako sen. Mám rád, ak sa konštrukcia hry rozoberie na márne kúsky a potom sa znova poskladá, ale tak, že sa niečo posunie, vysunie, zasunie, presunie, predsunie, čím sa rozšíri škála odkazov a významov pomocou formálnej vynaliezavosti a intelektuálneho obsahu tvorby.

Inscenácia sa vyznačovala surovým výrazom materiálov, foriem a funkcií. Mal som pocit brutality, ktorý vyplýval predovšetkým z „technologických nedostatkov“ scénografie, pocit, ktorý si pamätám z Tarkovského filmov.

Mal som dojem, že vek plurality a roztrieštenosti, jeho nepokojného vnímania vidím pred sebou v praktickej rovine. Videl som zdeseného Čechova ako pobieha v zákulisí a prosí o pohár vody. Tak sa doba a vnímanie osudu ľudí zmenili.

Keď niekomu poviete, že inscenujete sen, nie skutočnosť, povie, aha... a vníma veci ináč. Potom príde rad na slovo tajomstvo, a to sa v sne buduje ľahšie. Neupravený sen, akoby v surovom stave, možno so zámerom nevšímať si tradičné estetické pôsobenie a predstavy o Čechovovi, si ma získal.

Mal som dojem, že Čechovovi „krehkáči“ sú tak trochu mutanti, niektorí až terminátori s kovovými vnútornosťami, ktorí ale majú dušu nastavenú v informačných technológiách s prevažujúcim citom nad rozumom. Opačne, než býva zaužívaný model.

Karel Čapek kedysi napísal román Továrna na absolutno. Možno by sa názov ako podtitul pre Nekrošiusove inscenovanie Troch sestier hodil.

Martina Vannayová

Medzinárodný festival Divadelná Nitra má svoje významné miesto v oblasti kultúry nielen na Slovensku, ale aj v rámci Európy. Iniciatíva, nadšenie a v mnohých rokoch aj boj o existenciu festivalu riaditeľky Dariny Károvej a jej tímu sú mimoriadne a zaslúžia si obdiv. Festival reprezentuje Slovensko v zahraničí a zároveň je miestom, kde môže slovenský divák vidieť kvalitné divadelné umenie. Divadelné festivaly v našom regióne sú fenoménom porevolučným. Mnohé krajiny aj s väčšou divadelnou kultúrou vytvorili svoje festivaly neskôr. Divadelná Nitra mala a stále má jedinečný charakter, pretože sa jej darí objavovať nové tváre a mená a spojiť ich na jednom mieste a v jednom čase s tými renomovanými. Zároveň umožňuje slovenským divadelníkom, aby svoju tvorbu predstavili v európskom kontexte.

Počas ostatných desiatich rokov, v ktorých festival sledujem a mám to šťastie sa na jeho podobe aj tvorivo podieľať, vo mne ešte vždy rezonujú najmä nasledovné inscenácie zahraničného programu. Sú to inscenácie, ktoré vo mne zanechali pocit, že divadlo má zmysel a môže a vie komunikovať o dnešnom svete. Zároveň boli mimoriadne originálne vo všetkých zložkách od herectva cez scénografiu, hudbu až po réžiu. Pri ich sledovaní nastal vzácny okamih, v ktorom energia prúdi na javisku i medzi javiskom a hľadiskom. Okamih, keď ani na chvíľu nemôžete odtrhnúť oči od toho, čo sa deje na scéne a celou svojou bytosťou vnímate a komunikujete s tým, čo počujete a vidíte a ešte nad tým aj nejaký čas premýšľate.

Ivanov(Divadlo Na zábradlí, Praha, r. Petr Lébl, uvedené na DN 1997)
Maškaráda(Vilniaus Mažasis Teatras, Vilňus, r. Rimas Tuminas, DN 1997)
Ivona, princezná burgundská (Stary Teatr, Krakov, r. Horst Leszczuk = Grzegorz Jarzyna, DN 1998)
Baal(Katona József Színház – Kamra, Budapešť, r.Árpád Schilling, DN 2000)
Očistení(Teatr Współczesny, Vroclav; Teatr Rozmaitości, Varšava; Teatr Polski, Poznaň, r. Krzysztof Warlikowski, DN 2002)
Revízor(Jaunais Rigas Teatris, Riga, r. Alvis Hermanis, DN 2003)
Medea(Radnóti Színház, Budapešť, r. Sándor Zsótér, DN 2003)
Frank(Nigel Charnock + Company, r. Nigel Charnock, DN 2003)
Čajka (Krétakör Színház, Budapešť, r. Árpád Schilling, DN 2004)
Boj černocha so psami (Volksbühne am Rosa-Luxemburg-Platz, Berlín, r. Dimiter Gotscheff, DN 2004)
Platforma(NTGent, Gent, r. Johan Simons, DN 2006)
Projekt Frankenstein(Divadlo Bárka, Budapešť, r. Kornél Mundruczó, DN 2008)
Pornografia(Deutsches Schauspielhaus in Hamburg, r. Sebastian Nübling, DN 2008)
Out of Context – for Pina (les ballets C de la B, Gent, r. Alain Platel, DN 2010)
Opus č. 7 (Divadlo Škola dramatického umenia, Moskva, r. Dimitrij Krymov, DN 2010)

Michaela Mojžišová

Divadelnú Nitru systematicky sledujem od roku 2004. Najintenzívnejšie zážitky sa mi spájajú s apelatívnymi, spoločensky adresnými inscenáciami. Som totiž bytostne presvedčená, že divadlo má mať ZMYSEL, že svojho recipienta musí zasiahnuť a prinútiť rozmýšľať, zaujať postoj. A vôbec ním nemusí byť pocit stotožnenia sa. Oceňujem, že práve tento rozmer si Divadelná Nitra dala do svojho vývesného štítu.

Do súkromného TOP 3 zaraďujem predstavenia Čiernej krajiny maďarského súboru Krétakör (Krétakör Színház, Budapešť, r. Árpád Schilling, DN 2005), súčasnú českú operu Zítra se bude... (Opera Národného divadla, Praha, r. Jiří Nekvasil, DN 2008) a jeden z najčerstvejších prírastkov festivalovej histórie, ruskú drámu OPUS č. 7 (Divadlo Škola dramatického umenia, Moskva, r. Dimitrij Krymov, DN 2010). Nie je náhodou, že všetky tri tituly spája silná, v prípade českej a ruskej inscenácie až dominantná hudobná zložka. Máločo totiž dokáže vnútorný divadelný pôžitok umocniť tak silno, ako komplexnosť vizuálneho a sluchového zážitku.

Ak by som spomedzi týchto troch kusov mala vybrať jeden, ktorý vo mne najsilnejšie zarezonoval a ktorý zároveň považujem za cenný dramaturgický čin Divadelnej Nitry, je ním Nekvasilov-Březinov hudobný príbeh o procese s Miladou Horákovou. Opera Národného divadla Praha priniesla do Nitry režijne, scénicky aj interpretačne kompaktnú inscenáciu nového diela, ktoré znesie najvyššie hudobno-dramatické kritériá. Zítra se bude... prezentovalo ako má vyzerať odvážny, nezakomplexovaný, vypočítavosťou nezaťažený príspevok k reflexii ešte stále čerstvých národných dejín. A navyše fantastická, charizmatická Soňa Červená v titulnej postave – jednoducho predstavenie, na ktoré sa nedá zabudnúť. Nitrianski diváci ho mali možnosť vidieť na štartovacej čiare jeho skvelého života, ovenčeného úspechmi na medzinárodných festivaloch i radom domácich divadelných cien. 

Vladilava Fekete: DN ako DNA kvalitného divadla

S Divadelnou Nitrou (DN) ma viažu mnohonásobné väzby. V každom období môjho života úplne iné. Ale vždy na nejaký spôsob divadelne obohacujúce.

Keďže som na Slovensko prišla študovať v roku 1994, moja prvá DN sa viaže práve k tomuto ročníku festivalu. V tom roku to bola pre mňa divadelná iniciácia na Slovensku a nebudem preháňať, keď poviem, že si pamätám takmer všetky predstavenia. Cez DN som sa prakticky začala zoznamovať aj s kvalitným slovenským divadlom a bola to STOKA a Eo ipso, o ktorej som už čosi počula, ale „naživo“ som ešte nič nevidela. A potom Léblova Čajka (Divadlo Na zábradlí, Praha, r. Petr Lébl, DN 1994), Gentyho Unášanie (Compagnie Philippe Genty, Paríž, r. Philippe Genty, DN 1994), Brooksove vizuálne divadlo Clair de Luz (Insomniac Productions, Londýn, r. Peter Brooks, DN 1994), Tumanovovi Mesační vlci (Štátne divadlo mladých na Fontanke, Petrohrad, r. Vladimir Tumanov, DN 1994)... Všetko rozdielne poetiky a pre začínajúcu dramaturgičku nekonečne inšpirujúce.

Hneď v roku 1995 sme spolu s ďalšími kolegami z ročníka ako dobrovoľníci zostavovali festivalový denník. Ďalšia skúsenosť z kontaktu so slovenskými a zahraničnými divadelníkmi. Žili sme divadlom od rána do noci, vlastne, spomínam si, že sme ani nespali, behali sme s diktafónom a zaznamenávali každý divadelný impulz. A potom do rána skladali denník a diskutovali o každej inscenácii.

Do tretice som v posledných rokoch pôsobila aj ako členka Dramaturgickej rady DN pre Slovensko. Bola to už iná zodpovednosť, ale snažili sme sa hľadať prieniky s vedomím, že slovenské súčasné divadlo tiež hľadá svoje nové témy. Divadelný ústav navyše vždy intenzívne spolupracoval s DN a našimi spoločnými aktivitami sme chceli podporiť nové idey divadla, nové rezonujúce témy alebo iba jednoducho upozorniť zahraničných hostí na seba. A občas aj samých seba na seba samých.

Vybrať z bohatej ponuky DN nie je pre mňa zložité, lebo za tie roky som sa dopracovala k vlastnému poznaniu divadla a preferujem skôr autorský princíp, ktorý hovorí o dobe, provokuje a kritizuje. Mám pocit, že divadlo by malo byť za každých okolností výbušné a nemalo by sa spoliehať iba na overený interpretačný model. Z týchto dôvodov na mňa nechali dojem nasledujúce inscenácie: Schillingova Čierna krajina (Krétakör Színház, Budapešť, r. Árpád Schilling, DN 2005), Klatov Transfer! (Wrocławski Teatr Współczesny, Vroclav, r. Jan Klata, DN 2007), Krymovov Opus č. 7 (Divadlo Škola dramatického umenia, Moskva, r. Dimitrij Krymov, DN 2010), Nadjov Krik chameleóna (Anomalie Compagnie, Châlons-sur-Marne, r. Josef Nadj, DN 1998), Macrasovej Slávnym v Bombaji (Constanza Macras/Dorky Park; Schaubühne am Lehniner Platz; spielzeiteuropa-Berliner Festspiele, Berlín, r. Constanza Macras, DN 2005), Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi režijnej dvojice Ojasoo a Semper (Teater NO99, Tallin, r. Tiit Ojasoo, Ene-Liis Semper, DN 2009)... Tieto inscenácie skĺbili v sebe všetko to, čo od divadla očakávam a čo ma uisťuje, že silné duchovné zážitky spájajú a učia nás byť lepšími a tolerantnejšími k sebe.

Dagmar Inštitorisová: Ľudia, levy, orly a jarabice

Osobitné čaromá pre mňa dodnes napríklad ani nie tridsaťminútová inscenácia Konstantina Trepleva Ľudia, levy, orly a jarabice z roku 1995 (Formálne divadlo, Petrohrad, r. Andrej Mogučij, DN 1995), ktorá sa odohrávala pri jazierku (a na ňom) v nitrianskom Mestskom parku.Išlo o inscenovanie Čechovovej Čajky z pohľadu jednej z kľúčových postáv pre „inú“ estetiku jeho hry. Formálne divadlo z Petrohradu vďaka zvolenému scénografickému riešeniu vytvorilo veľmi silnú impresiu nekonečných ruských plání, šumiacich briez, jasnej slnečnej oblohy, vzduchu zafarbeného do teplých jesenných farieb. Divadlu sa tiež podarilo vytvoriť okrem silnej dramatickej ilúzie prchavosti života, skrývanej bolesti a straty nádeje aj ilúziu pokoja, vyrovnanosti a harmónie, ktorá sála z obrazov ruských realistov a impresionistov konca 19. storočia. Inscenačný obraz bol síce na jednej strane veľmi subjektívny, krehký, ale na druhej strane bohatou vrstevnatosťou vnútorných odkazov v mnohom predstavuje to, čo si dodnes vážim na kvalitných postdramatických inscenáciách.

Keďže mnohé, čo som videla na festivale, je pre mňa dodnes silným zážitkom, berte moju spomienku naozaj iba ako jednu z nepreberného množstva...

Maja Hriešik: Boj černocha so psami

Papieriky farebné, padajú, bez konca, bez zmeny tempa, bez drámy, dopadajú ľahko na holé javisko. Ako zvukový podmaz, ktorý dopadá bez šumu, komár, čo neodbytne bzučí okolo ucha. Koltès, Gotscheff, berlínske Volksbühne. Sedím uprostred prvého radu, rovno pod vysunutou plošinou, ktorá je súčasťou scény a ktorá vstupuje do priestoru hľadiska, vďaka ktorej sú herci bližšie než blízko. Som študentka a som hrozne zvedavá a kritická. Predlohu poznám, je krásna, je čistá poézia, ale ako sa dá uprostred Európy vytvoriť uveriteľný obraz divokej Afriky? Ako autenticky porozprávať príbeh stretu dvoch kontinentov, dvoch odlišných kultúrnych paradigiem? Očakávam veľa. Ohromí ma prázdnota scény, až banálne jednoduché mizanscény a tie papieriky, čo to je za šialene infantilný nápad? Účinkuje na mňa rýchlo, asi práve tou jednoduchosťou a k tomu aj úžas z úprimnosti, s akou je scénicky uchopená postava černocha. Žiadne akože, žiadne čiernou farbou umastené tváre, a najmä – žiaden nemecký herec čiernej pleti. Uprostred papierikov pobehuje herec bielej pleti a strieda masky, ktoré korešpondujú s klišé spôsobmi, akými sa černoch v masovej kultúre prezentoval. Oproti ľahkonohej váhe slov prednesených bez pátosu ešte väčšmi vyznie tá zúfalá nuda a ťažkopádnosť európskeho kontinentu. Som študentka a mám pocit, že inak sa text ani uchopiť nedá. Veď to musí byť dokonalá adekvátnosť.

Už nie som študentka a stále mám pocit, že to bola dokonalá adekvátnosť. Trafený klinec po hlavičke.

pozn.: Boj černocha so psami (Volksbühne am Rosa-Luxemburg-Platz, Berlín, r. Dimiter Gotscheff, DN 2004)

Dagmar Podmaková: Včera a dnes

• Štatistika výpočtu titulov, divadiel, tvorcov pripomína nemilosrdné plynutie času a zároveň aj  relativitu divadelných zážitkov vo vývoji spoločnosti.
• Pamäť zachytáva aj skutočnosť, že ak spočiatku Divadelná Nitra odrážala politické tendencie organizátorov a spoločnosti, neskôr sa začala orientovať na osobnosti a témy. Nezanedbateľnou súčasťou bola finančná podpora z domácich, ale aj zahraničných zdrojov (skrze kultúrne centrá). Vývoj festivalu od tendencie opozita domácej tvorby → Májová divadelná Nitra (MDN) zaznamenal krok k vyrovnanosti pomeru.
• Nezanedbateľné estetické kritériá, emocionálny zážitok, mnohorozmernosť ponuky.

Prekvapenie č. 1

• Čechov a ešte raz Čechov – sedemkrát Tri sestry, šesťkrát Čajka, dvakrát Ivanov, Ujo Váňa, Platonov, Višňový sad... Téma na niekoľko štúdií, resp. osobitnú knihu.
• Z piatich inscenácií Petra Lébla (do jeho smrti) až traja Čechovovia (Čajka, Ivanov, Ujo Váňa).
• Zo šiestich inscenácií Romana Poláka tri hry ruských autorov (Ostrovskij, Gorkij, L. N. Tolstoj), dve pôvodné slovenské (Horák, Maliti-Fraňová).

Prekvapenie č. 2

Dlh slovenskej teatrológie – absencia spracovania ponúkaných tém, osobností...

Divadelné zážitky, z toho, čo som videla (ktoré nevyprchali z ľudskej pamäti)

• Schillingove inscenácie (moderná Čajka, súčasný, expresívny Baal, aktuálnosť Čiernej krajiny);
• Alföldiho Čajka (súčasnosť, nepoddajnosť až vnútorná krutosť, a pritom krehkosť osudov a vzťahov ako obraz pominuteľnosti i ľudskej dravosti), Tuminasova Maškaráda (prenos „maškarády“ jednej rodiny do spoločnosti, narastanie viacrozmernosti „banálnej záležitosti“) – u obidvoch inscenácií scénografické riešenie;
• Súčasné ruské divadlo – Krymovov Opus č. 7 (podobenstvo vojnového odkazu, práca s obrazom,  znakom, bábkou, scénickým riešením, filmovými dokrútkami, hudbou);
• Ballekov a Rothov Hollyroth (minulosť↔súčasnosť myslenia a konania jednotlivca skrze jeho odkrývanie sa).