Otváracie predstavenie Bez názvu č. 1: Manieristický výkrik alebo hlavolam?

 

Otváracie predstavenie tohtoročného Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra je prvým intenzívnym podčiarknutím hlavnej témy festivalu: Načo umenie?. Berlínska scéna Volksbühne však na túto otázku hľadá celkom svojskú odpoveď.

Bizarný operný kabaret Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritscha, plný hereckej exhibície, zamotá hlavu každému poctivcovi, ktorý si zatúži položiť tradičné interpretačné otázky. Fritschov manieristický výkrik - obhajoba umenia pre umenie - ukazuje, ako to vyzerá, keď umenie formy predstihne umenie obsahu. Herci diváka zasypávajú desiatkami nápaditých obrazov, ktoré spája jeden priestor a otvorená radosť z hry. Nič viac, nič menej.

Ten, kto sa na hereckú súhru chytí a dokáže sa napojiť na pitoreskný, niekedy takmer mechanizovaný, no vždy pokrivený jazyk hereckého ansámblu Volksbühne, odchádza posvätený. To, čo by inde pôsobilo ako trochu umelohmotná snaha vytvoriť nezmyselné dielo, ktoré nemá iný účel, ako zabávať sa samo na sebe, sa vo Fritschovej réžií (v kombinácií s jedným z najzaujímavejších hereckých súborov Nemecka), premieňa na oslavu divadla. Nie je to však oslava intelektuálnych kvalít, ale naopak čistého estetického opojenia, ktoré nepotrebuje žiadne výpovede.

Režisér Fritsch ťaží zo svojho hereckého zázemia a vo svojej tvorbe dlhodobo deklaruje návrat k bezhraničnému dadaizmu. Ako to ale býva, aj v absurdnom svete veselých farieb, prehnaných parochní, groteskných výrazov a prekvapivej hereckej akcie, sa nejaký ten zmysel ukrýva. Bez názvu č. 1 je teda okrem zábavy aj veľkým laboratóriom skúmania hraníc hereckej exhibície.

Priamo pod javisko umiestnil režisér netradičný orchester s dominantným xylofónom a do jeho centra nadrozmernú, naoko drevenú pohovku – symbol neposednej diváckej existencie. Tá predstavuje neustále vŕzgajúcu hrozbu pre hercov, ktorí sa jej raz boja, no inokedy po nej s radosťou poskakujú, šplhajú sa či dokonca prekvapivo narážajú.

Obligátne operné rozdelenie na orchester a spevácky ansámbel však režisér rozbíja hneď na začiatku. Herci sprvoti prichádzajú ako členovia hudobného zoskupenia a v spotvorených výrazoch tváre rozbiehajú orchester plný divotvorných nástrojov. V spojení klasickej elektronickej gitary, šuštiaceho igelitové vrecka, padajúcej drevenej laty a mnohých ďalších nástrojov vznikajú premyslené kompozície takmer kakofonického charakteru.

Po skončení hudobného partu sa začína samotné gro inscenácie – výbuch hereckej tvorivosti. Tvoria ho najmä synchronizované choreografie, v ktorých herci prevádzajú celú škálu groteskných variácií. V jednej chvíli tancujú v štýle pop kultu osemdesiatych rokov a o chvíľu už sú centrom (ľahko)vážneho operného výstupu. Oduševnene sa chytajú za srdce, tvária sa tragicky a prehnane prežívajú svoje rozorvané roly. Inokedy sa zas zhromaždia na bočnej strane kresla a odštartujú svoju smiechovú šou. Jeden po druhom sa oddávajú rôznym formám smiechu a končia (v štýle dobrej pointy) tým najkurióznejším.

Výtvarne nasýtené obrazy dokopy tvoria kvalitný dadaistický kabaret, ktorý stojí v schopnej opozícií k uvraveným minimalistickým inscenáciám dneška. Bez názvu č. 1 // Opera Herberta Fritschaintelektuálne neohuruje, ale tejto ambície sa vedome zrieka. Chce byť viac príjemnou zábavkou, alebo hravým hlavolamom, ktorý však nemá kľúč k odomknutiu. 

Milo Juráni

 

Verejná diskusia: Načo umenie? A ceníme si cenu umenia?

 

Provokatívnu otázku Načo umenie? si dnes kládli piati renomovaní hostia z kultúrnej branže. Slovinský performer Janez Janša, vysokoškolský pedagóg a estetik Erich Mistrík, filmový historik, filozof a estetik Peter Michalovič, manažérka, umelkyňa a kultúrna aktivistka Viera Dubačová, kultúrna aktivistka a riaditeľka Divadelnej Nitry Darina Kárová pod moderátorskou taktovkou Štefana Hríba viedli verejnú diskusiu. O poslaní umenia, o vzťahu umenia a iných oblastí, o dnešnom vnímaní umenia a o najzásadnejšej otázke, či je možné bez umenia žiť.

„Umenie nikdy nemá cenu. Tak ako definovať cenu umenia?,“ týmito slovami diskusiu uviedol slovinský divadelný režisér a šéfredaktor prestížneho divadelného časopisu Maska, Janez Janša. Zaujímavú myšlienku načrtol vysokoškolský pedagóg a estetik Erich Mistrík. Do protikladu postavil dva fakty: Na Slovensku sa píše a vydáva čoraz viac kníh poézie, menšinového až „elitárskeho“ žánru literárnej tvorby. Na strane druhej je na umelcov vyvíjaný rovnaký tlak ako na manažérov a ľudí produkujúcich zisk. Až do takej miery, že sú častými obeťami „útoku“: Prečo si dovoľujú mrhať časom na niečo tak nepodstatné ako je umenie? Načo sa vôbec zaoberajú takým nepodstatným a okrajovým odvetvím? Máme z umenia vôbec nejaký osoh?

Spoločne sa zhodli na spoločnom konštatovaní, že umenie patrí do duchovnej sféry a nemožno ho merať rovnakým spôsobom ako obrat z predaja produktov.

Riaditeľka festivalu Divadelná Nitra Darina Kárová siahla po príklade z fyziky. Podľa jej slov je možné chápať umenie v podobe úlohy elektrónu v molekule. „Umenie dodáva emóciu, empatiu, pohyb,“ konštatovala.

Odborníci sa snažili nájsť vhodné riešenia na zmenu ponímania umenia u väčšiny z nás. Najčastejšie skloňovaným spoločným menovateľom sa stala snaha podpory a rozvíjania kreativity v rannom veku, či už zaradením kurzov kreatívneho písania, výtvarnej či hudobnej činnosti do programu školských družín, ale i komunikáciou s komunitami,  ako konštatoval Peter Michalovič. „V súčasnosti absentuje predovšetkým kultúrny kapitál.“ Ako adekvátne riešenie nastoľuje napríklad začlenenie pravidelného, kultúrneho spravodajstva, ale i rozširovanie hraníc umeleckého pôsobenia prostredníctvom komunikácie s jednotlivými skupinami spoločnosti. „Je to otázka výchovy,“ dodal na záver.

Aj keď diskutujúci naďalej umenie nevytrhli z efemérnej sféry, jednoznačne ich snaha nevyšla na zmar. Pevne veríme, že veľké nezodpovedané otázniky a nasadený chrobák do hlavy istotne „potrápia“ nejedného účastníka tohto podujatia i po skončení trvania festivalových dní.

Lucia Juríková

 

Pálenie kníh: Majster slova a jeho príbeh

 

Druhý deň hlavného programu Divadelnej Nitry sa začal belgickou inscenáciou Pálenie kníh. Do kontrastu s piatkovou dávkou (takmer) bezslovnej veselosti sa postavila dominancia slova v naratívnom divadle

Pieter De Buysser je filozofujúci spisovateľ s vyhranenou poetikou, ktorý vo svojich príbehoch dokáže prepájať aktuálne spoločensko-politické témy so smutno-smiešnou realitou ľudských osudov. Pálenie kníh patrí do rovnakej kategórie. Je výpoveďou o svete a zároveň beletriou pretkanou špecifickým humorom. Veď rozprávaný príbeh nám netlmočí tradičný hrdina, ale mačka.

Autor v podstate glosuje dnešný fenomén presýtenia nadbytkom informácií a manipulácie. Vyberá fragmenty z našej reality (napr. informácie o Wikileaks) a spája ich vo viacerých rovinách poetického príbehu. Najprv nám tlmočí osud svojho priateľa - paranoidného Sebastiána, ktorý je závislý na informáciách a vzápätí sa pozeráme na putovanie Sebastiánovej dcéry Tildy. Táto polosirota sa jedného dňa rozhodne odísť. Vezme svoju truhlicu a verného kocúra a vydá sa hľadať oslobodenie od informačného zmätku, ktorého je sama najväčšou obeťou. Nesie so sebou totiž zvláštnu stigmu v podobe analýzy DNA, ktorú spracoval jej otec. Dokument, ktorý je frustrujúcou predpoveďou jej budúceho zdravotného stavu, správania aj života. 

De Buysserova umelecká všestrannosť vyháňa umelca aj na javisko. Je autorom príbehu aj jeho jedinečným sprostredkovateľom. Napriek tomu sa však nepozeráme na žiadneho prehnaného exhibicionistu. Či už v postave mačky, alebo vtedy, keď predstavuje samého seba, zachováva prísne dekórum. Stavia na sile slova, vlastnej prirodzenosti a svojom veľkom rozprávačskom talente. Na trojici faktorov, ktoré umožňujú vtiahnuť divákov do deja a aspoň čiastočne tlmočiť aj jeho zložitejšie filozofické myšlienky.

Autor a herec v jednej osobe nie je žiadny moralista alebo rebel. Nejde mu o to zvolávať ľudí k politickému apelu. Diváka sa nesnaží priamočiaro presviedčať o svojich pravdách a strhávať na svoju stranu. V poeticky ladených slovných obrazoch len rozpráva príbeh snovej súčasnosti. Plynutie deja má pritom jednoduchú štruktúru. Sugestívne, ale dlhé hovorené pasáže sa striedajú s obrazmi, v ktorých De Buyssier prezrádza divadelné tajomstvo masívnej truhly. Tá na začiatku predstavuje len nemého spoločníka, no postupne začína magicky zhmotňovať celý svet príbehu. Bočné dvierka a otvory, vysúvacie plošinky a iné kúzla, ktoré priniesol do inscenácie výtvarník Hans Op de Beeck, zhmotňujú pred nami miniatúrnu predstavu šedivého, opusteného a tichého vidieka (dom, záhradu, les, hory). Sú to  štýlovo čisté výtvarné obrazy, ktoré sú ozvláštnením samotného rozprávania. 

Zložité vrstvenie príbehu charizmatický De Buysser prezentuje obratným prejavom. Má dar upútať zjavom, energiou a príjemnou farbou hlasu. Keďže mu nechýba cit pre výstavbu príbehu a budovanie vypointovaných situácií, dokáže udržať pozornosť diváka naozaj dlhú dobu. Intonačne veľmi dobre vybavený, so zanietením v tvári a  gestách vťahuje diváka do svojho magicky realistického sveta. Každé jeho vychýlenie z hlasitosti, zrýchlenie či spomalenie tempa má svoj dôvod. V podstate, tak ako informačný „humbuk“ manipuluje mysle všetkých ľudí, obdobne De Buysser manipuluje nás. V jednom momente to dokonca otvorene prizná – demonštratívne opakuje slovo „dabba“. Ukazuje ako treba na javisku správne hovoriť, aby to malo želaný efekt. Inokedy nás zas vedie k tomu, aby sme  zavreli oči a predstavovali si konkrétnu situáciu.

Veľké hovorené plochy sa však po istom čase nevyhnú monotónnosti. Tonáž textu, ktorú musí divákom De Buysser pretlmočiť je priveľká, plná úvah o pomerne náročných spoločenských témach a tak náročná na pozornosť. Už malá strata orientačnej nite môže narušiť pochopenie celkovej výpovede. Navyše, princíp v ktorom sa striedajú hovorené pasáže s výtvarnými sa rýchlo prekukne a v druhej polovici už nemá čo prekvapiť. Rozmanitý mini-svet, ktorý na konci pred nami vzniká, je síce výtvarnou lahôdkou, ale ostáva len vizuálnym zdvojením hovoreného deja.

Milo Juráni

 

Cisárska TV, Uhorsko: Politická fraška, čo prepisuje dejiny

 

Sobotňajší večerný program priniesol prvú veľkú divadelnú odpoveď na otázku, ktorá tvorí motto tohtoročnej Divadelnej Nitre. Cisárska TV, Uhorsko ju zodpovedala v pseudohistorickom ironicko-kritickom pohľade na heroizáciu dejín a národný egoizmus. Cez prizmu minulosti nastavuje budapeštiansky súbor pod vedením Bélu Pintera zrkadlo realite súčasnosti – nacionalistickej mentalite niektorých jednotlivcov, ktorá je ukotvená v národných mýtoch a v preceňovaní historických skutočností.

Pintérov príbeh, ktorý nás zavedie do vymyslenej minulosti našej niekdajšej spoločnej Rakúsko-uhorskej vlasti, však nemožno považovať len za vŕtanie sa v histórií jedného národa. Jeho výpoveď je všeobecne platná a nadčasová. Slováci, Rakúšania, Česi (či akýkoľvek iný národ), hľadia na svoje dejinné bytie s veľkou dávkou zvláštnej hrdosti, ktorá je však často zakorenená v mylných predstavách. Dramatizovanie nedramatických udalostí, zbožšťovanie osobností a zdôrazňovanie vlastných príkorí tvoria našu minulosť v rovnakej miere ako samotná realita.

Pintérov príbeh sa začína niekedy okolo roku 1880. Jedna z vnučiek fiktívneho národného hrdinu Ignácza Baráznaya sa rozhodne cestovať v čase, aby získala dôležitý stratený kód od rodinného sejfu. Banálna východisková situácia rýchlo ustupuje do úzadia a prím si vezme komický príbeh o krušných chvíľach Cisárskej televízie. A možno povedať, že po príchode dvojice revolucionárov - zmierlivého Lajosa Kosshuta a radikálneho Sándora Petőfiho (hrá ho samotný Pintér), sa smiechu neubráni ani roduverný Slovák. Maďarskí národovci náhlivo prerušia vysielanie magazínu o móde aby, Cisársku TV, Uhorsko revolučne premenovali na Maďarskú národnú energiu.

V obdobnom duchu sa nesie celá inscenácia. Humor vychádza zo silno karikovaného výrazu národných idolov (najmä Petőfi dostáva riadne zabrať), z pohrávania sa s dejinami (neúspešný boj pri Schvechate v roku 1848 nakoniec vyhrá nová svetová veľmoc Uhorsko), ale aj z jednoduchých gagov, ktoré čerpajú z dnešnej televíznej reality (revolučná bitka prebieha ako komentovaný zápas z futbalového štúdia). Problém nastáva len vtedy, keď sa humorná línia vytratí a preváži snaha o dramatickosť. Prudký pokles tempa, obohatený o herecký pátos, je charakteristický najmä pre príbeh postavy Amálie, ktorá prichádza z budúcnosti. Skrúšene, celou škálou srdcervúcich pocitov, naznačuje svojmu otcovi (ktorý samozrejme netuší, že je to jeho budúca dcéra), aby neopúšťal svoju ženu (jej matku). Dovtedy skratkovité nepsychologizujúce herectvo dostáva vážnu ranu. Našťastie, väčšinu patetických výstupov nakoniec preruší moment nečakanej vtipnej akcie. Sprostredkuje ju otec, ktorý využíva slabú chvíľu, aby sa (v hlbokej nevedomosti) o svoju dcéru aspoň pokúsil.

Po celý čas je zreteľný aj typický Pintérov režijný rukopis, ktorý sa vyznačuje  silným zmyslom pre výtvarnosť a minimálnou hereckou akciou. Pre Cisársku TV, Uhorsko sú preto charakteristické jednoduché, rýchle, ale výrazné scénické metamorfózy. Aj prázdne javisko sa dokáže v okamihu, len prostredníctvom pár symbolov (logo televízie, obrazovka a svetelná zmena), premeniť na maďarské televízne štúdio s jasne pro-rakúskou farebnou orientáciou. Výtvarné vyznenie podporuje tiež kostýmová štylizácia, ktorá umocňuje karikované vykreslenie všetkých postáv. Na druhej strane, výtvarný koncept na celú inscenáciu nevystačí. Dlhé hovorené pasáže, ktoré posúvajú fraškovité hody vpred, sú často statickým utrpením. Aj v družnom rozhovore Baráznaya s jeho mladou láskou Rózsi sme svedkami siahodlhej výmeny, ktorá bez príslušnej akcie pôsobí veľmi únavne.

Do kontrastu s ťaživými mnohostrannými dialógmi vstupujú scény zo samotnej televízie. Dve moderátorky v parodických pózach propagujú módne produkty, národný buditelia trochu falošne spievajú upravenú – optimistickejšiu verziu hymny, rumunský Maďar (servilný a pokrytecký televízny moderátor) hrdo máva vlajkou Maďarska. Všetko sa odohráva v minimalistickej poetike a jednoduchých mizanscénach, ale s jasným a veľmi vtipným hereckým nadhľadom.  

Pintér dokázal vytvoriť silný divadelný text, ktorý podopiera o niečo slabší divadelný tvar. Omnoho dôležitejšie ale je, že Pintérove otvorené nabúranie do národnej hrdosti je dostatočne drzé a pritom veľmi rafinované. To, že niektoré odkazy na historické reálie, dobové narážky, prípadne pohrávania sa s konkrétnymi vlastnosťami národovcov odhalí iba znalec maďarských pomerov vôbec nevadí. Cárska TV, Uhorsko je aj bez dôkladnej znalosti výraznou cezhraničnou záležitosťou, ktorá deklaruje, že umenie môže byť aj na to, aby vymietlo naše národné ego.

Milo Juráni

 

Noc v bielom

Sobotný program Divadelnej Nitry pokračoval až do odbitia polnoci. Biela noc je neoddeliteľnou súčasťou festivalu už od počiatkov jeho vzniku.  Je lákadlom pre všetkým, ktorí si chcú atmosféru naplno užiť i po zotmení slnka, či už v sprievode rodiny, priateľov či ako verní účastníci umeleckého maratónu.

Nočný umelecký „maratón“ sa odohral v Nitrianskej galérii, v Synagóge, Ponitrianskom múzeu aj v priestoroch Antikvariátu pod Vŕškom.

Bielu noc odštartoval koncert sláčikového orchestra Contemporary quartet na nádvorí Nitrianskej galérie. Nezvyčajné tanečné predstavenie Boys who like to play with dolls/Chlapci, ktorí sa radi hrajú s bábikami  pripravila dvojica českých umelcov, Tereza Ondrová a Peter Šavel. ALT@RT sasvojím výstupom sa snažilo o demonštráciu stereotypov pri nahliadaní na rod ako biologickú danosť. To, v akom pohlaví sa narodíme, predstavuje nezmazateľnú pečať, ktorá určuje celé naše pôsobenie v spoločnosti. Práve pohyb sa stáva vyjadrovacím prostriedkom 50-minútového vlámania do duše mužsko-ženského sveta. Fantastickí tanečníci a zároveň choreografi inscenácie sa pohrali s kontrastnými pohybmi svojich tiel.  Chlapcov, ktorí sa hrajú s bábikami a dievčat, ktoré neplačú. Všetko vyjadrené bez textu, titulkov, vysvetľovania. Striedavé prevteľovanie do „kože“ vlastného i druhého pohlavia. Ľahké baletné kroky chlapca a zhrbené ramená dievčat. Lámanie predsudkov prostredníctvom pohybu v nádherných priestoroch nitrianskej synagógy.

Ukončenie predstavenia zapríčinilo dilemu u viacerých účastníkov, váhajúcich,  ktorým smerov sa vydať. Nerozhodnými krokmi vstupovali do „brány“ Ponitrianskeho múzea, kde sa konala prvá „repríza“ improvizovanej rozhlasovej hry Rádio Bolehlav divadelného súboru Depresivní děti touží po penězích. Väčšina však zostala „neposmelená“ vojsť dovnútra sály, či už z dôvodu, že predstavenie videli podvečer vo fontáne na tzv. inom_námestí alebo zo zvedavosti, čo láka zástup pred šapitóm Teatra Tatra. Beznádejne vypredané vstupenky na adaptáciu knihy Michaela Bulgakova, Majster a Margaréta, zrejme neodradili dav ľudí, ktorí si umelecký zážitok nenechali ujsť a hru si vychutnávali „na čierno“,  priamo cez steny stanu.

Nádvorím galérie sa zasa niesla podmanivá hudba skupiny motionOcean.org z Česka a bola príjemným „sprievodcom“ pri hľadaní otázky Na/Čo scénografia, tento krát v umeleckej tvorbe známeho a oceňovaného scénografa Jozefa Cillera. Výstava bola zostavená z ukážok scénografického riešenia mnohých divadelných predstavení, doplnených  i autorským komentárom, doplneným napríklad i úvahou úlohe stoličky.

Tohtoročná Biela noc istotne ponúkla zaujímavý program, ktorým načrtla Načo umenie? nejednej bezsennej sove.

Lucia Juríková

 

Sokol!: Labutia pieseň starnúcich sokolov

 

Nedeľný Sokol! bol v podstate jediným performatívnym votrelcom hlavného programu Divadelnej Nitry. Multižánroví umelci Iztok Kovač a Janez Janša (ktorý sa v minulosti na festivale predstavil už v skvostnej inscenácií Čim viac nás je, tým rýchlejšie dosiahneme cieľ) priniesli špecifický pohľad na háklivú a ošemetnú tému starnutia. Tematizovať pribúdanie vrások a ochabovanie svalov nie je na poli tanečného divadla ničím výnimočným, no zvykne mať podobu prvoplánového rýpania do zaužívaných klišé.

Starí kamaráti z mladosti však našťastie na tento postup rezignovali a k problematike pristúpili najsvojskejšie ako sa dalo. Pred divákov pritom vstupujú úplne klasicky. Naplno sa obúvajú do kreatívnych figúr z Kovačovej viac ako dvadsaťročnej tanečnej performancie Ako chytiť sokola. Napriek tomu, že v ich veku sú zjavne stále vo forme, tanečné besnenie musia po chvíli prerušiť. Návrat do minulosti je nemožný. Po snahe o sokola nasleduje skôr labutia pieseň. Test ich osobných limitov, snaha dokázať si svoju fyzickú, ale aj psychickú vybavenosť, strieda zadýchanie, uteráky a odpočítavanie dvojminútovej prestávky v štýle moderných workoutových cvičení.

Dvojica performerov sa už k tancu nevracia. Ladné pohyby zamieňajú za jednoduché pohybové cvičenia a výpovedný neverbálny jazyk tanca strieda hovorené intelektuálne doťahovanie v civilnom výraze. Spomienková šou postupuje od predstavy bežnej diskusnej relácie až po kvality bežného rozhovoru. Dvaja umelci sa s chuťou doťahujú a popritom neustále navracajú k minulosti - k vlastným spomienkam na ideály, tanec a mladosť. Dôležitá je v tomto zmysle najmä ich počiatočná zámena osobností. Janša sa stáva Kovačom a Kovač zase Janšom. Práve to im umožňuje omnoho kritickejšie nazeranie na vlastné ja, ktoré pred nimi stojí ako zrkadlo.

Viac ako veľkú umeleckú výpoveď teda sledujeme šarmantnú ľudskú hru. Performeri spomínajú sklamané ideály, ktoré ich odtrhli od tanca, aby v zapätí priznali, že za to môžu nadbytočné kilá a vädnúce svalstvo. Púšťajú nám video-výpovede známych tanečníkov za zenitom, ktorí demonštrujú svoj rôzny vzťah k telu. Niekto pripúšťa svoje starnutie a zmieruje sa s ním, iný s ním zvádza boj, alebo ho jednoducho ignoruje. Vrcholom pôvabu, ale v podstate aj celej výpovede tvorcov je obraz, v ktorom Kovač pokladá na Janšove ruky biele perie. Performer drží ruky dlho vzpriamené a na chvíľu stelesňuje oslobodeného sokola - symbol ich spoločnej mladosti. S pribúdajúcimi pierkami Janšove ruky klesajú nižšie a nižšie. Hrdý sokol dnes zjavne veľa nenalieta.

Spontánna energia, ktorá plynie z inscenácie nie je pre každého. Absencia dejovosti, mätúce a pomerne náročné filozofické výpovede o tanci, či až priveľmi banálne mizanscény v podobe pohadzovania lopty, zachraňuje najmä prirodzená energia dvojice osobností. Autorov to obviňuje z nedôslednosti, jalovej tvorivosti a zo snahy zľahčiť si cestu k výpovedi o starnutí. Paradoxne však umne podčiarkuje celkovú prirodzenosť a autentickosť tejto biografie ich tanečného života. Sokol! je teda trochu jednoduchý, no originálny a odľahčený pohľad na komplexy zo starnutia, ktoré však, celkom zákerne, postretne nakoniec každého.

Milo Juráni

 

Zlaté šesťdesiate: Vrchol zahraničného programu na záver festivalu

 

Pražské Divadlo na Zábradlí, ktoré uzatváralo v pondelok večer hlavný program 23. ročníka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra, nebolo len formálnym zavŕšiteľom festivalu, ale aj vrcholom zahraničného programu.   

Jan Mikulášek má mimoriadne čitateľný rukopis. Patrí medzi režisérov, ktorí rovnako úspešne režírujú klasiku aj súčasné texty. Špecifickú líniu tvoria inscenácie, ktoré sa zaoberajú osudom výrazných českých osobností. Po vysoko hodnotenej Korespondenci V+W, ktorá bola dramatizáciou listov, ktoré si vymieňali Voskovec a Werich, sa zameral na kotroverznú osobnosť českej filmovej Novej vlny 60. rokov, Pavla Juráčka.

Radokovou cenou ovenčené Zlaté šesťdesiate alebo denník Pavla J. predstavuje dramatizáciu jeho známych denníkových textov. V Česku populárny Juráčkov životný príbeh Mikuláškova réžia transformuje na poetizovaný náhľad do temných zákutí života kultového českého umelca. Šesťdesiate roky všeobecne vnímané ako optimistické uvoľňovanie španielskej čižmy socializmu sú v jeho živote plné umeleckých sklamaní a ľudských pádov, ktoré len sem-tam osvetlí záchvev nádeje. Malý nádych voľnosti dusí labilného umelca rovnako ako časy neslobody a zákazu tvorby.

Juráčka stvárňujú dve herečky a traja herci vo veľmi jednoduchých, takmer statických výtvarných obrazoch. Päť odtieňov jeho osobnosti na začiatku defiluje v krátkych monológoch a definuje princíp celej inscenácie. Potom už nastupuje Mikulášková invenčná fantázia a detailná premyslenosť. Charakteristické je využitie výpovednej, obraznej rekvizity v interakcii s hercom, ktorá je častou črtou jeho režijného jazyka. Hudobné platne, neodmysliteľná súčasť minulosti, ktoré herci držia v rukách, sú zástupným znakom zábavy, z ktorej klíči Juráčkov nový vzťah s mladou Veronikou, ale predstavujú aj samotnú dvojicu zaľúbencov. Masívna pohovka, predstaviteľ typického ošarpaného luxusu socialistickej bohémy, zas na chvíľu stelesní Juráčkovu chladnú ženu, ale aj stenu, ktorá medzi mladomanželmi vzniká a ďalej narastá. 

Inscenácia má v sebe aj ďalší z typických znakov Mikuláškovej réžie – totálny intonačný stoicizmus. Nie sme svedkami prežívania citových zvratov, ale komentovaného životopisu silne znakových obrazov, ktoré herci tvoria štylizovaním Juráčkových vnútorných stavov. Rozorvanosť autora, ktorý je chvíľu trpiacim umelcom v područí režimu, inokedy neschopným, vlastné svedomie spytujúcim otcom a drogovo závislou troskou, prechádza k divákovi vďaka jednoduchým výrazom, rozostaveniu v priestore a spomínanému vzťahu s rekvizitou.

Mikulášek je majster formy. Každý jeho princíp má svoje vnútorné opodstatnenie, každá rekvizita svoj príbeh. Vďaka spojeniu výtvarného, hereckého a hudobného elementu do jednotného a veľmi sugestívneho celku je právoplatným vrcholom festivalu, ktorému sa dá odpustiť aj istá idealizácia komplikovanej Juráčkovej osobnosti.

Milo Juráni

Festival podporili