Dom jeleňov

réžia: Jan Lauwers

divadlo / tanec

24. september 2011

18.30 - 20.30, bez prestávky

Divadlo Andreja Bagara – Veľká sála

jazyk: francúzsky, anglický, slovenské titulky
Raňajky s... Viviane De Muynck & Grace Ellen Barkey, nedeľa 25. septembra 2011, 10.00 – 10.45, Meeting Point, moderuje Maja Hriešik

INFO

Nežná rozprávka alebo krutá realita?

Už vyše dve desaťročia ich inscenácie, raz činoherné, inokedy hudobno-pohybové či výtvarné, provokujú súčasnými interpretáciami klasických mýtov a bytostných tém, ale aj vizuálne netradičným scénickým riešením z dielne režiséra a výtvarníka Jana Lauwersa. Belgický súbor Needcompany, pozostávajúci z umelcov rôznych národností a profesií, sa na Slovensku predstaví po prvý raz.

Dom jeleňov je inšpirovaný skutočnou udalosťou – brat jednej z tanečníc súboru zahynul ako vojnový fotograf v Kosove. Fotografie dokumentujú jeho poslednú cestu, na inom mieste, vo zvláštnom dome plnom jeleních tiel, vojak oznamuje rodine, že im zabil dcéru. Dom jeleňov je nadčasovým príbehom o rodine, o smrti a mŕtvych, ktorí nikdy nie sú celkom mŕtvi a o pozostalých, ktorí sa so smrťou musia zmieriť. V Dome jeleňov, zvláštne vyskladanom z činohry a tanca, sa ocitáme na rozhraní sveta nežnej rozprávky a krutej reality, kde je jasné akurát to, ako veľmi vie byť každodennosť svojou absurdnosťou a osudovosťou podobná antickej tragédii. Príbehy a divadlo však ešte stále nestratili pôvodný význam – liečia a utrpeniu vedia dať zmysel.

S podporou:
Veľvyslanectvo Belgického kráľovstva

viac

Ako médium má divadlo to najpriamejšie spojenie s „ľudskou prirodzenosťou“, lebo ho hrajú ľudia pre ľudí. Je veľmi dôležité hľadať túto ľudskú prirodzenosť, aby sa divadlo mohlo znovu definovať a tak prežiť. Znamená to, že je nevyhnutné rozprávať nové príbehy.

Jan Lauwers

K napísaniu “Domu jeleňov” ma priviedli tragické udalosti, ktoré sa odohrali v úzkom okruhu súboru Needcompany. Keď sme boli niekde vo Francúzsku na zájazde, jedna z našich tanečníc, Tijen Lawton, dostala správu, že jej brata, novinára Kerema Lawtona, zastrelili v Kosove. Jeho tragická smrť mi poskytla východisko pre hru o skupine divadelníkov, ktorí sú stále viac a viac konfrontovaní s tvrdou realitou sveta, po ktorom cestujú. Všetko je politika, ale umenie nie je všetko. Umenie je vždy zachytené medzi stránkami histórie: je márne a nemá vôbec žiaden dosah na udalosti, čo je práve dôvodom jeho záhadnej nevyhnutnosti.

Jan Lauwers

Needcompany je už dve desaťročia unikátnym vizuálnym divadlom, ktoré špecifickou kombináciou slova, hudby a pohybu – namiešanou skôr asociačným než racionálnym spôsobom – rozpráva o veľkých témach súčasnosti. Dominantnými prvkami ich tvorby sú mnohojazyčnosť prirodzene vyplývajúca z medzinárodného zloženia súboru, neustála transformácia formálnych postupov a nelineárny spôsob kompozície príbehov. Jan Lauwers, pôvodne výtvarník, založil súbor v roku 1986 z potreby rozprávať príbehy divadlom. Dodnes patrí medzi päticu najvýraznejších belgických scénických umelcov. Zoskupil okolo seba vynikajúcich talentovaných umelcov, s ktorými vytvoril veľkolepý divadelný opus pozostávajúci z adaptácií Shakespeara, autorských inscenácií, ako aj tanečných projektov a performancií. Súbor Needcompany je známy intenzívnym osobným angažovaním sa každého člena v tvorivom procese; sami tvorcovia často prirovnávajú svoju prácu k životu vo veľkej rodine. Každý z nich je aktívny individuálne a zodpovedá kvalitatívne za svoje projekty, ale potrebuje aj súbor, teda rodinu, do ktorej patrí, a v rámci ktorej tvorivo existuje (odtiaľ pochádza aj názov Needcompany). To, čo charakterizuje Lauwersov spôsob chápania herectva, označili viacerí kritici ako techniku „ne-herectva“. Zdá sa, že herci Needcompany sa nikdy celkom „neprevtelia“ do svojich postáv a do príbehu vnášajú a aj zámerne skúšajú svoje civilné Ja.

Dom jeleňov je poslednou časťou trilógie o ľudskej povahe Sad Face / Happy Face a nie je jednoduché toto dielo pomenovať. Je niečím medzi rozprávkou a tragédiou antického rázu, travestiou a hlbokým vyjadrením smútku, naivne vykonštruovaným príbehom a rekonštrukciou skutočnej udalosti. Lauwers modeluje tragickú smrť vojnového novinára, brata jednej performerky, do univerzálneho príbehu o strate, pomste, zodpovednosti a cudzincoch. Tvaruje príbeh priamo na kožu súboru. Prostredníctvom fiktívneho denníka novinára fabuluje, aké by mohli byť myšlienky človeka, ktorý bezmocne dokumentuje bratovražedné vojnové konflikty. Bez pátosu aj bez akejkoľvek piety k tragicky zosnulému alebo hociktorej strane v konflikte Lauwers pred nami skúša súbor rovnako, ako sú skúšaní ľudia vo vojne. Stavia ich do zvláštnych situácií a necháva ich konať, ale zároveň svoje konanie pred nami pozorovať a hodnotiť. Príbeh vstupuje do nás a do hercov tak pomaly a nebadane, že si ani nevšimneme, kedy sa herci prezliekli do kostýmov, prestali vtipkovať a začala sa tragická hra. Javisko sa rovnako nebadane vykuklí z niečoho, čo pripomínalo skôr zákulisie divadla alebo úsmevnú, náznakovú scénografiu pozostávajúcu z praktikáblov a na scéne neustále pribúdajúcich jeleních tiel, na strhujúci obraz postapokalyptického sveta pripomínajúceho masovú hrobku.
Počas celého predstavenia sú na scéne prítomní všetci aktéri, ako zbor v brechtovskom zmysle – to dáva osobnému utrpeniu kolektívny rozmer a umožňuje zobraziť a prežiť kolektívne emócie. Človek síce vždy trpí sám, ale je pri tom, podľa Lauwersa, vždy súčasťou rodiny – spoločenstva.

Dom jeleňov je inscenácia, ktorá – paradoxne – bez štipky pátosu alebo sentimentality, bez straty lakonickosti a irónie v komentári súčasnosti vracia do divadla veľké emócie a fantastickosť. Bizarnou vizualitou a obsahom, ktorý kráča v stopách antických príbehov, prináša na scénu obrazy plné brutality. A práve tie majú silu prebudiť v človeku najúprimnejšie prejavy humanity a prinútiť ho položiť si zásadné otázky. Také, ku ktorým vie inšpirovať predovšetkým takýto typ divadla.

Maja Hriešik

tvorcovia

réžia, text, scéna: Jan Lauwers

choreografia: Needcompany

kostýmy: Lot Lemm, uši: Denise Castermans, asistenti: Lieve Meeussen, Lise Lendais

svetlá: Ken Hioco, Koen Raes

hudba: Hans Petter Dahl, Maarten Seghers okrem: „Pieseň pre dom jeleňov", ktorú zložil Jan Lauwers

zvuk: Dré Schneider

dramaturgický úvod: Erwin Jans

účinkujú: Viviane De Muynck, Eléonore Valère (za Tijen Lawton), Inge Van Bruystegem, Julien Faure, Benoît Gob, Maarten Seghers, Anneke Bonnema, Hans Petter Dahl, Misha Downey, Yumiko Funaya, Grace Ellen Barkey

produkcia: Needcompany, Salzburger Festspiele

koprodukcia: Schauspielhaus Zurich, Švajčiarsko; Salzburger Festspiele, Rakúsko; PACT Zollverein, Essen, Nemecko; deSingel, Antverpy, Belgicko; Kaaitheater, Brusel, Belgicko; s podporou Flámskej správy

režisér

Jan Lauwers (1957) študoval maľbu na Akadémii výtvarných umení v belgickom Gente. Vo svojej profesionálnej kariére sa venuje širokému spektru médií: divadlo, film, video, výtvarné umenie, inštalácie, performancie... V roku 1979 založil skupinu Epigonenensemble, o tri roky transformovanú na Epigonentheater zlv collective, ktorá divadelný svet prekvapila šiestimi divadelnými produkciami priameho, konkrétneho, veľmi vizuálneho divadla, kde sa hudba a jazyk využívajú ako štrukturálne prvky. Po rozpustení tohto zoskupenia Jan Lauwers spoločne s Grace Ellen Barkey založili Needcompany (1986), výrazne medzinárodný súbor, ktorý počas posledných dvadsiatich rokov pod Lauwersovým vedením dosiahol medzinárodný ohlas pre spôsob práce s divadlom ako s médiom a pre zavedenie vysoko špecifického a v mnohých ohľadoch priekopníckeho divadelného štýlu, pre ktorý je charakteristické skúmanie zmyslu divadla a transparentné, „mysliace“ herectvo, ako aj skúmanie protikladu medzi herectvom a performanciou. Jan Lauwers je zakladateľom avantgardného projektu Needlapb, v rámci ktorého Needcompany každoročne pred limitovaným počtom divákov predstavuje unikátne pracovné postupy súboru. Pre festival Avignon vytvoril v roku 2006 podľa vlastného scenára inscenáciu Lobster Shop, ktorá spolu s Domom jeleňov vytvoreným v roku 2008 pre Salzburger Festpiele a s produkciou Izabelina izba (2004) tvoria trilógiu o ľudskej prirodzenosti s názvom Smutná tvár / Šťastná tvár.

recenzie

V “Dome jeleňov“ Lauwers skúma nešťastie, ktoré sa môže vyskytnúť v akejkoľvek spoločnosti či duši. Javisko poskytuje surrealistickú scénu pre tanec a hudbu, prejav a pohyb, výtvarné umenie a sebauvedomenie si hercov, pre sny a nočné mory. Nikdy si nerobí nárok na jednoznačnú interpretáciu. Tu neexistuje žiadne rýchle občerstvenie pre myslenie, ale veľa priestoru pre asociácie, vlastné vnímanie, z ktorého pramenia hlboké emócie počas celého predstavenia. Avšak pravdou zostáva, že “nikto nepíše svoju vlastnú históriu”.

„Dávajte si pozor, svet nie je za vami,“ tento výrok skupiny Velvet Underground je neustále sa vracajúcou témou celej inscenácie. Kde je však realita a čo je fikcia v tomto svete? Kadiaľ vchádza do našich životov? Prichádza vždy zvonka? Tvárou v tvár smrti súbor Needcompany niečo naznačuje, ale nedáva presvedčivé odpovede. To vlastne ani nie je možné, každý predsa vie, že také ani nie sú. Dokonca ani definitívnosť smrti nám neposkytne žiadnu istotu. Smrť nie je nič iné, len začiatok novej kapitoly. Žiaľ je zárodkom ďalšej tragédie. Silné. Smutné. Iné. Nové. Tvrdá realita znamená prežitie. Ako hovorí Velvet Underground: „vždy je naokolo niekto, kto zavolá“.

Bernhard Flieher, Salzburger Nachrichten