Weissenstein

réžia: David Jařab

divadlo

24. september 2011

16.00 - 17.30, 21.00 - 22.30, bez prestávky

Divadlo Andreja Bagara – Štúdio

jazyk: český, slovenské a anglické titulky
Raňajky s... Martin Finger, hlavný predstaviteľ, nedeľa 25. septembra 2011, 10.45 – 11.30, Meeting Point, moderuje Ján Šimko

INFO

Príbeh muža, na ktorého sa usmialo nešťastie

Divadlo Komedie, jedna z najprogresívnejších českých scén, má v posledných sezónach najviac nominácií na najlepšiu inscenáciu a herecké výkony – v roku 2010 sa opäť stala Divadlom roka. Výrazný vzostup tohto divadla je spojený najmä s prácou režisérov Dušana D. Pařízka a Davida Jařaba. Práve druhý menovaný je autorom dramatizácie novely pražského nemecky píšuceho spisovateľa Johannesa Urzidila. Rovnako ako jeho vrstovníci a priatelia Franz Kafka, Max Brod či Franz Werfel, aj Urzidil vie rozprávať až s neuveriteľnou krehkosťou a presvedčivosťou o stratených existenciách a beznádejných životoch.

Karl Weissenstein bol reálnou postavou pražského prvorepublikového života, zvláštnou figúrou primknutou k okruhu expresionistických spisovateľov. David Jařab majstrovským spôsobom vybral z rozsiahlej poviedky úplnú podstatu – príbeh nešťastného outsidera i dobový životný pocit a vytvoril na javisku nadčasový a pôsobivý obraz o láske a vine, o ceste k smrti. Vynikajúcim scénickým riešením je aj roztrojenie postavy Weissensteina; traja herci Jiří Černý, Martin Finger a Stanislav Majera tak ponúkajú tri pohľady Weissensteina na svet, no zároveň tri tváre, ktoré svetu ukazuje. Atmosféru podporujú aj úzkostné songy Ivana Achera v podaní speváčky Jany Šrajerovej Vébrovej. Silný divadelný zážitok.

S podporou:

viac

Po dvoch rokoch sa Divadlo Komedie, ktoré patrí v oblasti uvádzania českej a germánskej drámy medzi najprogresívnejšie české scény, vracia do Nitry opäť (v roku 2009 tu účinkovalo s Kafkovým Procesom). Opäť

s dramatizáciou prozaickej predlohy, opäť autora, ktorý bol súčasťou pražskej nemecko-židovskej komunity. Tentoraz tým autorom však nie je Franz Kafka, ale jeho menej známy spolupútnik Johannes Urzidil. Tento spisovateľ, čiastočne spojený aj so Slovenskom (v druhej polovici tridsiatych rokov spolupracoval s bratislavským časopisom Forum), bol súčasťou pražského expresionistického hnutia – v kaviarni Arco spoznával Franza Werfela, Maxa Broda a mnoho ďalších predstaviteľov kultúrneho života medzivojnového obdobia. V prvorepublikovej Prahe vyhľadával umelecké kaviarne aj Karl Weissenstein. Táto reálna postava vtedajšieho kultúrneho prostredia, spriaznená najmä s expresionistami, sa objavuje vo viacerých dielach súdobej literatúry. Hydrocefalik, ktorého existencia je len súborom provizórnych riešení, márne hľadá ukotvenie a potáca sa životom. V zhruba stostranovej próze sa tejto čudesnej figúre venuje aj Johannes Urzidil.

Text zdramatizoval David Jařab, ktorý uviedol inscenáciu ako súčasť čisto germánskej sezóny v Divadle Komedie. Dramatizácia príbeh zintímňuje a o viacerých postavách sa dozvedáme len z Weissensteinových replík. Dej je zhutnený do niekoľkých hlavných dilem a zlomových udalostí zo života hlavného hrdinu.

Kritici často oceňujú najmä herecké výkony predstaviteľov roztrojenej postavy Weissensteina; Jiří Černý, Martin Finger a Stanislav Majera ponúkajú tri pohľady na svet, no zároveň tri tváre, ktoré tento zvláštny muž svetu ukazuje. Až detská jednoduchosť, pôvab a čistota kontrastujú s egocentrizmom a sebectvom, ktoré sú pre hlavného hrdinu príznačné. Urzidilov Weissenstein nie je bezbranným človekom, ktorého spoločnosť lynčuje pre jeho inakosť. Jeho hlavným problémom je neschopnosť niesť zodpovednosť za vlastné činy. Hoci nepriamo spôsobí smrť troch ľudí, nie je schopný otvorene si priznať svoj podiel viny.

Z hľadiska ideí inscenácia Weissenstein ponúka to, čo Prahu najvýraznejšie charakterizuje v celom svete. Približuje atmosféru hlavného mesta vtedajšieho Československa, v ktorom česko-nemeckí Židia predstavovali kultúrnu elitu. Z divadelného hľadiska zas inscenácia ponúka to, čím sa české divadlo odlišovalo od iných divadelných kultúr. A síce germánske racionálne vnímanie divadelného umenia, ktoré je však naplnené slovanskými emóciami.

Miroslav Zwiefelhofer

tvorcovia

réžia, scéna, dramatizácia: David Jařab

preklad: Božena Koseková

hudba: Ivan Acher

spev naživo: Jana Šrajerová Vébrová

kostýmy: Kamila Polívková

osoby a obsadenie: Weissenstein: Jiří Černý, Martin Finger, Stanislav Majer, Vlasta: Dana Poláková, Filoména: Ivana Uhlířová

režisér

David Jařab (1971) vyštudoval réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Od roku 1993 pôsobil na brnianskej experimentálnej scéne Hadivadlo ako režisér, autor a nakoniec aj ako umelecký šéf. Neskôr v Prahe pracoval ako pedagóg, scenárista, prekladateľ a televízny a divadelný režisér na voľnej nohe. Od roku 2002 sa ako režisér a kmeňový autor stal popri Dušanovi D. Pařízkovi určujúcou osobnosťou

Divadla Komedie. Je autorom viac ako desiatich pôvodných alebo adaptovaných divadelných textov, tridsiatich komponovaných literárnodivadelných večerov a celovečerných inscenácií. Z posledného obdobia: Legenda o svätom Pijanovi podľa poviedky Josepha Rotha, Petrolejové lampy podľa románu Jaroslava Havlíčka, Utrpenie kniežaťa Sternenhocha podľa Ladislava Klímu a iné. Okrem činohernej réžie a dramatickej tvorby sa venuje aj výtvarnej činnosti, scénografii a autorskému filmu. V roku 2004 mal premiéru jeho celovečerný film Vaterland – Poľovnícky denník, za ktorý Jařab získal Cenu literárneho fondu za najlepší film roku 2004 a cenu filmovej akadémie Český lev za výtvarný počin v českom filme v roku 2004.

recenzie

David Jařab z Urzidilovy povídky vypreparoval nejzákladnější kostru příběhu a některé repliky. Při znalosti oné stostránkové předlohy nezbývá než smeknout, jak umně to Jařab provedl, jak odřízl vše „literární“ a každé využité slovo funkčně zasadil do divadelního tvaru. Ten má podobu komorního oproštěného příběhu, v němž Karla Weissensteina zosobňují tři totožně (výtečně!) namaskovaní herci; za impuls k tomu Jařabovi možná posloužila protagonistova zmínka, že „jsem míval občas období, kdy jsem sám sebe prožíval zdvojeně“.

Josef Chuchma, Mladá fronta dnes

Karel Weissenstein není žádný schizofrenik ani pomatenec, jen ubožák a srab. Ničemu se v životě nestavět čelem zdá se být jedním z jeho nejčitelnějších životních kréd. Ani sám sobě, jak ilustruje jedna jeho věta z konce představení, kterou jako by každý z diváků snad už někde slyšel: „Celý život jsem chtěl být někým jiným, protože mi scházela odvaha být sám sebou.“

Petra Hůlová, Divadelní noviny

Režisér inscenace Weissenstein David Jařab zásadně přepracoval text novely: v pozoruhodné dramaturgické úpravě zkrátil více než stostránkový příběh na půldruhou hodinu divadelního tvaru..., převedl obšírnou literární výpověď hrdiny Weissensteina do naléhavé zkratky.

Věra Ptáčková, Divadelní noviny