Zdá sa, že dva roky po vojne a po menovej reforme sa život v dolnobavorskej dedine konečne začína zlepšovať a stabilizovať. Staré je zahrabané do zabudnutia a na všetko, čo prichádza zvonku a nepatrí do navonok uprataných pomerov, sa dedinčania pozerajú s podozrením a nedôverou.
Martin Sperr (1944 – 2002) napísal hru Poľovnícke scény z Dolného Bavorska v roku 1965 a okamžite sa ňou, ešte ako mladý divadelný elév, preslávil. V roku 1968 nakrútil Peter Fleischmann rovnomenný film, kde si Martin Sperr zahral hlavnú úlohu.
Hra je súčasťou trilógie (Jagdszenen aus Niederbayern, Landshuter Erzählungen, Münchner Freiheit) v tradícii sociálnokritického ľudového divadla, ktoré zažilo v 60. rokoch v nemecky hovoriacich krajinách renesanciu, a ktoré znovuobjavilo dielo napr. Marieluise Fleisser a nadviazalo i na tvorbu aj u nás známeho dramatika Ödöna von Horvátha. Róbert Alföldi svojou pôsobivou inscenáciou ukazuje, že témy, ktorými sa Martin Sperr vo svojej hre zaoberá, sú stále aktuálne. Hra je metaforou spoločnosti, v ktorej jedna skupina ľudí poľuje na druhých. Je to svet prenasledovateľov a prenasledovaných a tí „silnejší“ majú jediný cieľ – vylúčiť zo svojho okruhu všetko, čo sa nehodí do ich predstavy o „normálnosti“. Róbert Alföldi spolu s vynikajúcimi hercami vytvoril vzhľadom na aktuálnu politickú situáciu v Maďarsku, ale aj inde v Európe, mimoriadne aktuálne podobenstvo neznášanlivosti. Jeho inscenácia hovorí o tom, že bigotné, pseudokresťanské hodnoty, ale aj nacionalistické a fašistické zmýšľanie sú dnes prítomnejšie a rozšírenejšie, než
by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetci „nenormálni“, minoritní, „iní“ sa stávajú nepohodlnými a narúšajú majoritou stanovené pravidlá a pravdy. Sú príliš okatou pripomienkou toho, že istota nie je vždy istotou, že svet a život sa nedá výlučne kontrolovať. Sperr ani Alföldi však nedelia postavy na dobré a zlé, potenciál lovca aj potenciál obete sú v každom človeku. Režiséra Alföldiho azda najviac zaujíma rozdielnosť ľudí – v ich presvedčení, hodnotách, povahách a v tom, ako sú alebo nie sú schopní a ochotní tieto rozdiely humánnym spôsobom prekonávať. Kladie si otázku, čo delí a čo spája jednotlivých ľudí, ako vzniká kolektívny duch, čo v ľuďoch podnecuje nenávisť a ako rôzne ideológie „pomáhajú“ individuálnym potlačovaným strachom a agresiám, aby sa kvázi legitímnou cestou uvoľnili a vybili. Róbert Alföldi si pre svoju inscenáciu zvolil site specific priestor – v Národnom divadle v Budapešti sa predstavenie odohráva v skúšobni. Hrací priestor upravil tak, že divák nesedí v prítmí hľadiska, ale je priamym účastníkom divadelnej akcie, tichým kolektívnym svedkom brutálnych pomerov príbehu. Režisér diváka necháva sedieť počas plného svetla uprostred divadelného priestoru, čím ho aktivizuje a znepokojuje a robí ho nepriamo „spoluzodpovedným“ za priebeh večera. Tým, že mu nedovoľuje odstup, pokoj a anonymitu, na akú je bežne v divadle (a najmä v takom, akým je so všetkými konotáciami národné) zvyknutý, vyžaduje od neho aktivizáciu. Vytvára pomyselný dialóg a necháva divákov, aby začali hľadať odpovede na otázky, ktoré sa takto vytvorenou inscenáciou ešte naliehavejšie sprítomňujú.
Martina Vannayová
réžia: Róbert Alföldi
preklad: Perczel Enikő
scéna: Menczel Róbert, Lovass Ágnes
kostýmy: Daróczi Sándor
dramaturgia: Perczel Enikő, Vörös Róbert
šepkár: Gróf Kati
asistent réžie: Kolics Ágota
osoby a obsadenie: Barbara: Molnár Piroska, Abram, jej syn: Stohl András, Tonka: Tompos Kátya, Mária: Básti Juli, Rovo, jej syn: Farkas Dénes, Volker, Máriin sluha: Szarvas József, Major: Sinkó László, Georg: Hevér Gábor, Zenta: Murányi Tünde, Butcherin: Péterfy Bori, Franzi, jej syn: Ducsai Ábel, Csonti: Hollósi Frigyes, Paula: Söptei Andrea, Gerlits Réka, Konrád, jej syn: Závodi Marcell, Kňaz: Földi Ádám
.jpg)
Róbert Alföldi (1967) absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole divadelného a filmového umenia v Budapešti. Stal sa hereckým protagonistom najmladšej generácie jedného z najslávnejších maďarských divadiel Vígszínház. Ako herec sa predstavil v úlohách: Figaro, Richard III., Macbeth, Raskoľnikov, Rómeo, Orin, Amadeus a ďalšie. Od roku 1995 sa začal venovať divadelnej réžii. Jeho inscenácie sa zúčastnili festivalov v Čechách, Rumunsku, Nemecku a získali niekoľko domácich divadelných ocenení. Na Divadelnej Nitre bol s inscenáciami
Čajka (1997),
Kupec benátsky (1998),
Búrka (1999) a v podaní súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre
Hamlet (2001). Jeho diela sú pre svoje nekonvenčné a progresívne umelecké postupy často predmetom diskusií.
V roku 2000 sa stal umelcom na voľnej nohe, pôsobil v televízii a dostal pozvania režijne pracovať aj v zahraničí: Slovensko, USA, Česká republika. S inscenáciou Hamlet (DAB Nitra) získal pozvanie na festival BITEF, Srbsko. V posledných rokoch pracuje ako operný režisér. V rokoch 2006 – 2008 bol umeleckým riaditeľom Divadla Bárka a odvtedy je umeleckým riaditeľom Národného divadla. Význam jeho umeleckej tvorby bol potvrdený udelením viacerých ocenení, vrátane ceny za Najlepšiu inscenáciu na národnom divadelnom festivale XI. POSzT Pécs 2011 (Poľovnícke scény z Dolného Bavorska).
Réžia Róberta Alföldiho prekračuje zvyčajné klišé. Jej nemilosrdná úprimnosť dostáva brutálnu katarznú silu.
Gyula Balogh, Népszava
Režisér Róbert Alföldi zveril túto úlohu Andrásovi Stohlovi, ktorý hrá človeka stojaceho na križovatke pred kľúčovým rozhodnutím a želá si prijať samého seba. Už bol potrestaný, dokonca uväznený pre svoju náklonnosť k mužom a teraz sa dedinčania chystajú ho zase potrestať. Otázka znie: Má sa akceptovať taký, aký je, alebo skryť svoju prirodzenosť a pokúsiť sa tejto malej osade prispôsobiť? To však nie je možné (iní mu nedávajú šancu) a tá prvá možnosť vedie k tragédii. Stohl znázorňuje túto dramatickú pascu, z ktorej niet úniku, bezchybne.
István Nánay, www.kultura.hu
.jpg){kind=logo}
.jpg)
