Programový leták - Divadelná Nitra 2018 (.pdf)
September 2017

Divadlo Andreja Bagara v Nitre , SLOVENSKO


Mária Rázusová-Martáková

Jánošík

réžia: Rastislav Ballek 


23. september 2017

18.00 - 19.40, bez prestávky

Divadlo Andreja Bagara v Nitre – Veľká sála

jazyk: slovenský, anglické titulky
po predstavení diskusia s tvorcami
€ 10 / 8 / 6

INFO

Múdre a vizuálne hýrivé predstavenie. Mýtus o čestnom junákovi, ktorého k zbojníčeniu dohnala krutá a skrivodlivá doba a ktorý našiel morálku práve v amorálnosti, patrí do kolektívneho vedomia Slovákov. Rastislav Ballek, jeden z najvýraznejších divadelných vizionárov Slovenska, siahol po hre, v ktorej sedliacky hrdina hovorí vo veršoch a naivný príbeh dostane filozofický ráz. Na Ballekovom javisku sa mieša gýč s konceptualizmom, brak s metafyzikou, apelatívno-emočné herectvo s performatívnym dianím. Zabudnutý text v podobe nezabudnuteľnej inscenácie.
#právo #spravodlivosť #tradície   

viac

Drzé a veľkolepé pátranie po hrdinovi. Hrdina je monštrum túžob jedného národa. Postaviť sa zoči-voči týmto túžbam je monumentálna metafyzická a kultúrnohistorická detektívka. Hymna večného fiaska a nekonečného omylu. Ak celý národ stojí na javisku, je samozrejmé, že nespozná seba. Mýtus je sladkohorkastá grandiozita všedného dňa. Univerzum je jeden bod, čas je jedna chvíľa, keď sa  všetko deje naraz.

Rastislav Ballek je prvý cynik medzi poslednými sentimentálnymi mužmi. V myslení sa nielenže nevyhýba intelektuálnym pasciam, ale naschvál a dobrovoľne sa do nich vrhá. Ballek je laborant testosterónových záhad, je punk archivár národnej mentality – zdanie ešte stále vytvára obraz národa ako mohutného chlapa.

Dôležitým tvrdením inscenácie je, že Jánošík nemá životopis – faktografiu už dávno pohltil mýtus. Mýtus, ktorý nemá jeden pevný bod, ale je nesúdržnou sieťou najbizarnejších kontextov. Rôzne vrstvy nekonečného palimpsestu sú ingredienciou a simultaneita je korením ambicióznej inscenácie, ktorá tematizuje svojvoľnosť pravdy a labyrint poznania. Inscenácia má svoju kunsthistorickú, sociopolitickú, komparatistickú, teatrálno-performatívnu, oratorickú a metatextuálnu úroveň. Základným prostriedkom divadelného tvaru je citát – či v podobe kopírovania, parafrázy, napodobovania, ironizovania, travestie, vypožičania alebo krádeže. Postavami v Ballekovom teatrálno-filozofickom priestore sú však jednotlivé výklady témy, žánrové odzrkadlenia, agresívna dômyselnosť, monotónna apelatívnosť. Ballekove slovenské postavy sú vždy otrokmi národnej osvety, obeťami povedomia vlastného poslania, korisťami svojich vnútorných démonov. Polystyrénové žuly.

Ak v Jánošíkovi parazitujú rôzne verzie, výklady, šifry a súvislosti, javisko okupujú príbuzné umelecké disciplíny: literatúra (cez sugestívno-magickú poéziu pôvodnej hry), architektúra (maketa nikdy nedosiahnutej dedinskej idyly vo forme rozprávkovej chalupy slovenskej duše), sochárstvo (obrovské hlavy – masky, zastupujúce celý zbedačený národ, bábkovú krajinu, kde je vlastná vôľa zbytočným prepychom), film (multimediálna inštalácia z filmov Martina Friča a Karola Plicku, čierno-biela obeť na oltári štylizovaného folklóru a patetického naivizmu), hudba (pôvodné oratórium Mariána Lejavu, v ktorom nebojácny tradicionalista obcuje s monumentálnym avantgardistom, a niekde v kúte ich sleduje neskrotne hravý postmodernista), performancia (napríklad vražda otca a prítomnosť ducha ako liečebné procedúry v krvavých kúpeľoch, vytváranie ozajstného priestoru z písomného dedičstva rôznych dôb), tanec (folklór ako vírusová infekcia, pohyb ako zasvätenie, ako príslušnosť, ako chorobná závislosť, ako kliatba).

Na začiatku vidíme neestetické víťazstvo jasnozrivosti. Na konci vnímame dekoratívnu hmlu zaslepenosti. Medzitým sa odohráva archetypálny boj medzi neskrotnými pudmi a analytickým pohľadom. Pravda nie je ani jedna, stratégií je množstvo. Inscenácia netají ani to, že je detektívkou. Je rozsiahlym pátraním po stratenom texte (hra Marty Rázusovej-Martákovej, ktorej slovenské divadlo nikdy nemohlo rozumieť). Je aj pátraním po hrdinovi (áno, ešte stále oplakávame stratu dramatickej postavy a Ballek to rieši elegantne – každý je Jánošík, každá postava je Antijánošík, hocikto by mohol byť Jánošíkom). Inscenácia je aj pátraním po téme (mýtus ako katalóg konvencií? autenticita ako nevzdelanosť? nekonečný počet detailov nevytvorí konečný celok? ak všetky zoprazenia nakopírujeme na seba, dostaneme pravú tvár? morálne dilemy vždy páchnu krvou, močom, potom a spermou? sloboda je vždy len  viac alebo menej vydarenou simuláciou?) a po obraze (veď aj fakty sú len istým druhom vízie).

Miklós Forgács

TVORCOVIA

réžia: Rastislav Ballek
dramaturgia: Adam Gold
scéna: Juraj Gráfel
kostýmy: Katarína Holková
choreografia: Stanislava Vlčeková
hudba: Marián Lejava
hudobné naštudovanie: Eva Pacovská
účinkujú: Branislav Matuščin, Roman Poláčik, Martin Šalacha, Marcel Ochránek, Barbora Andrešičová, Marián Viskup
zbor: Alžbeta Alakšová, Peter Antoš, Andrej Barčák, Katarína Bielická, Dominika Ďurčová, Martin Fratrič, Nikola Jankovýchová, Júlia Karová, Andrea Klaučová, Milena Majerová, Patrícia Matušová, Beáta Mészárosová, Erik Mihálik, František Mikuš, Eva Pacovská, Veronika Šebeňová, Miroslav Šufliarsky, Lucia Šutková, Radovan Tomeš, Jozef Zábojník
 

REŽISÉR

Rastislav Ballek (1971)  vyštudoval filozofiu a sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, neskôr absolvoval odbor divadelná réžia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako režisér vo viacerých významných divadlách na Slovensku i v Českej republike. V Mestskom divadle Žilina zastával v rokoch 2003 – 2008 post umeleckého šéfa. V Divadle Aréna vytvoril kultovú autorskú inscenáciu Tiso (2005) a režíroval inscenácie Kukura (2011), Holokaust (2012) či Rosmersholm (2013). V Opere Slovenského národného divadla režíroval vo svetovej premiére komornú operu Martina Burlasa Kóma (2007). Inscenácie a divadelné projekty Rastislava Balleka pravidelne hosťujú na domácich a zahraničných medzinárodných festivaloch (Divadlo v Plzni, Sterijino pozorje v Srbsku, Nová dráma, Divadelná Nitra, festival Eurokaz v Záhrebe, Expo 2000 v Hannoveri). Ballek je laureátom niekoľkých ocenení prestížnej kritickej ankety DOSKY vo viacerých kategóriách. Z mnohých hosťovaní tohto režiséra na MF Divadelná Nitra treba spomenúť najmä inscenácie Tiso (2005), Hollyroth (2010), Kukura (2012), Mojmír II. alebo Súmrak ríše (2015). 

RECENZIE

Režisér Rastislav Ballek zostal aj pri tejto dráme verný optike dekonštrukcie, fragmentarizácie a eklektizmu. V texte sa nebál škrtať, vynechané plnohodnotne nahradiť nonverbalitou či aj staťou z Bottovej Smrti Jánošíkovej. V inscenácii síce nie je vždy ľahké dešifrovať presný význam jednotlivých akcií a obrazov, sú totiž založené na asociatívnosti, zámernom chaose a mnohovýznamovej metafore, ale i tak Ballek zreteľne artikuluje základnú polemiku – akú podobu má Jánošík dneška?

Karol Mišovic, Pravda, 3. 5. 2017
 

Sugestívnu inscenáciu, v ktorej nechýba „krv“, oheň aj šibenica, naštudovali na základe veršovanej skladby Jánošík od Márie Rázusovej-Martákovej. Jej autorský vklad tkvie v prenesení zbojníckeho príbehu z roviny ľudovej legendy do roviny historickej hry s intelektuálnym rámcom.

Jana Černáková, MY Nitrianske noviny, 30. 4. 2017

Späť

Festival podporili